Koncom februára (26.2.2023) sme sa rozhodli uskutočniť krátky družinový výlet do Haluzíc a tým si aj spríjemniť začiatok jarných prázdnin. Z Trenčína sme sa autobusom previezli do obce Štvrtok a tam začínala naša turistika. Prvou našou zastávkou bol Románsky kostolík, ku ktorému sme sa dostali cez Haluzickú tiesňavu. Dali sme si tam krátku desiatovú pauzu, pokochali sme sa výhľadom a pokračovali ďalej v ceste. Našou ďalšou zastávkou bola rozhľadňa, pri ktorej sme sa aj naobedovali. Opiekli sme si špekačky a klobásky, samozrejme na vyznačenom ohnisku, keďže je tam 4. stupeň ochrany a pomaly sa vracali späť do dediny, kde sa naše dobrodružstvo pomaly ale isto končilo. Aj napriek nízkej účasti to bol super výlet, na ktorý budeme dlho spomínať s úsmevom na tvári.
3.3.2023 – Družina Netopierov sa rozhodla že pôjdu po dlhom čase von, no počasie im moc neprialo a po ceste na ich miesto sa rozpršalo. Družina sa i tak rozhodla pokračovať – „skaut je predsa nepremokavý“. Na tejto schôdzke družina okúsila silu prírody a hlavne dažďa, ktorý im spôsobil komplikácie pri rozkladaní ohňa.
Družina si vzala z tejto situácie ponaučenie a pretože skaut je vždy pripravený, rozhodli sa že budú najbližšie na takéto zlé počasie pripravení, rozhodli sa teda po domácky si vyrobiť podpaľač.
Leto sa pomaly blíži ku koncu, a tak sme sa rozhodli využiť posledné dni prázdnin na turistiku v našom najvyššom pohorí – Vysokých Tatrách.
Stretáme sa v pondelok 20. augusta 2018 o piatej ráno na stanici v Trenčíne. O desať minút už sedíme v našťastie skoro prázdnom rýchliku, smer Štrba. Počas cesty dospávame to, čo sme v noci nestihli. Po troch hodinách vystupujeme v Štrbe a asi polhodinu čakáme na zubačku, ktorá nás vyvezie na Štrbské Pleso, kde začína náš výstup na Kriváň. Keďže je už deväť hodín, vyťahujeme turistické paličky a zrýchľujeme tempo. Prechádzame okolo Štrbského plesa až k hríbiku pri hoteli Solisko. Odtiaľ už vedie červená značka, ktorá je súčasťou Tatranskej magistrály. Dobre upravená kamenistá cestička vedie striedavo cez lúky a les. Na niektorých miestach je ešte vidieť pozostatky po veternej kalamite. Pokračujeme po viac-menej rovnej ceste cez Furkotskú dolinu, okolo Furkotského potoka, kde sa príjemne osviežime pri studničke s čerstvou a hlavne studenou vodou. Prechádzame ponad Biely Váh, znovu obiehame Pepíkov (Samova najväčšia zábavka), a to už sme na rázcestí s modrou značkou, no my odbočíme doľava a po pár metroch sa nám naskytne krásny pohľad na Jamské pleso vnorené v hustom lese. Pofotíme sa s kačkami, chvíľu si oddýchneme pred dlhým stupákom a pokračujeme v ceste po spomínanej modrej značke. Prechádzame cez hustý ihličnatý les a pomaly začíname stúpať. O chvíľu sa ocitneme nad hornou hranicou lesa v pásme kosodreviny. Všade okolo nás rastú brusnice a čučoriedky. Musíme pridať do kroku, lebo Sama znepokojujú Pepíci, ktorí sa k nám blížia. Pri prechode magickej 2000ky sa stráca kosodrevina a nahrádzajú ju kamene. Strmým širokým sutinovým žľabom prídeme na rázcestie pod Kriváňom. Tu sa pripája zelená značka a po nej noví turisti a samozrejme aj Pepíci. Posilníme sa, urobíme si zopár fotiek a driapeme sa hore. Záverečná časť výstupu vedie cez Malý Kriváň, kde sa od nás odpája Ľubo, ďalej cez Daxnerovo sedlo a na vrchol Kriváňa. Po hodine lezenia sa konečne dostávame na vrchol. Je pred pol druhou poobede, takže sme to zvládli presne a možno ešte za menej, ako písali na značkách. Naskytajú sa nám nádherné výhľady na okolité štíty a prekrásne Krivánske zelené pleso a aj Malé Pliesko. Odftíme sa, aby nám doma uverili, že sme tu naozaj boli, pokocháme sa výhľadmi, trochu sa posilníme na zostup, ešte počkáme Pepíkov a ideme pomaličky dole. Ako to už býva, zostup je náročnejší ako výstup, a tak sa striedavo šmýkam po zadku, leziem, hľadám pevné kamene… Ľubo so Samom ma už čakajú na Malom Kriváni. Vraj mi to akosi dlho trvalo, ale radšej pomaly ako sa zabiť. Naobedujeme sa a pokračujeme v zostupe trochu mimo značky, ako to tu býva vo zvyku, každý ide tade, kade mu to príde najlepšie, a tak je celý svah pokrytý turistickými „terenkozami“. Nad Permonom, Tichou a Kôprovou dolinou vidíme búrkové mraky a o chvíľu aj poriadny dážď, a tak znovu zrýchľujeme tempo a ponáhľame sa dole, aby sme nezmokli. Nepodarilo sa… V lese na modrej značke nás zastihol dážď, a ten nás potom sprevádzal skoro až k Štrbskému plesu. Najväčšie prekvapenie bolo, keď sme prišli k hotelu pri stanici a zazreli sme…………….Pepíkov, to nás dorazilo. V reštaurácii sa potvrdila rada, že po príchode na Štrbské Pleso treba čo najrýchlejšie utiecť dole do Štrby, aby sme nezbankrotovali (1dl kofoly za 0,5€ a také srandy)… Do Trenčína sme prišli rýchlikom polomŕtvi okolo jedenástej večer.
Štrbské Pleso (1355)
kumulatívne
2.4 km
130 m
35 m
0:40
1
Pod Furkotou (1450)
0:40, 2.4 km
1.9 km
70 m
65 m
0:30
2
Odb. na Biely Váh (1455)
1:10, 4.3 km
0.4 km
15 m
15 m
0:10
3
Jamské pl. (1455)
1:20, 4.7 km
4 km
665 m
0 m
1:55
chodník uzavretý od 01.11. do 15.06.
4
Krivánsky žľab (2120)
3:15, 8.7 km
1.2 km
375 m
0 m
1:10
chodník uzavretý od 01.11. do 15.06.
Kriváň (2495)
4:25, 9.9 km
zhrnutie trasy: 9.9 km, hore 1255 m, dole 115 m, 4:25
V sobotu 22.4. sme sa s deťmi opäť vybrali na Ostrý vrch. Zloženie bolo pestré, prišli malí aj veľkí, chalani aj baby… Z Kubrice nás Rasťo viedol skratkou okolo Kameňolomu a po novoobjavenej ceste sme prišli až na Lúčky, kde sme si dali prestávku. Trochu sme si oddýchli, zjedli časť zásob a pokračovali. Pod najstrmšou časťou cesty každý zobral do ruky alebo do batoha väčší kameň. Na vrchole sme ich všetky poukladali na mohylu A.B. Svojsíka, a tak ju každým rokom zväčšujeme.
Cestou späť nám počasie až tak neprialo, spustil sa dážď a tak sme trochu zmokli, ale aj tak sme prišli s dobrou náladou až na kyselku do Kubrej, kde sme si pred odchodom autobusu dali langoše 😛
Výprava bola úspešná! Zúčastnili sa zástupcovia až polovice našich oddielov – za 4. oddiel skautov Samo a za 4. oddiel skautiek Magda. 😀 Asi je škoda, že sme si nerozmysleli skôr, že chceme ísť, možno by si našli čas viacerí. 🙂
Vyrazili sme v nedeľu ráno, o pol ôsmej vlakom, smer Ružomberok. Cesta ubehla príjemne, vlak nebol plný a rozprávali sme sa najmä o tábore a našich mladších roveroch. V Ružomberku sme mali nejaký čas, tak sme si zistili odkiaľ nám pôjde autobus do Valaskej Dubovej a stihli sme ísť aj do potravín po nejaké tie superb-bio-fit-energy tyčinky. Pri nástupe do autobusu nás oslovil jeden cestujúci, starší pán, že odkiaľ sme a kam ideme. Cestoval zrovna tiež do Valaskej Dubovej, takže po výstupe nás navigoval na správny smer. Pešia časť výstupu začala v tejto dedinke približne o 10:30.
Išli sme po modrej smerom na Strednú Poľanu. Cesta bola takmer prázdna. Najskôr nás predbehol jeden osamotený pán a keď sme sa zastavili na pár minút pri Jánošíkovom stole, počuli sme niekde zdola väčšiu skupinu ľudí. Čoskoro sme sa s nimi aj stretli. Na Strednej Poľane sme mali prvú dlhšiu prestávku. Rozhodli sme sa spraviť si zachádzku ku asi kilometer vzdialenému prameňu. Ukázalo sa, že z hadice tečie voda len veľmi pomaly a tak to išiel Samo vyššie preskúmať, či to nie je nejako upchaté. Jeho odhad bol správny a po chvíli už voda tiekla silnejšie. Bohužiaľ však zároveň prebudil zlo, ktoré malo ostať spať – do fľašky mi tiekli aj malé vetvičky, kamienky a zemitý prach. Poradil mi, nech si to prefiltrujem cez mach. Thanks, bro. 😀 Cestou k prameňu sme narazili na zaujímavý pamätník. Kedysi v tejto oblasti stála Hviezdoslavova chata, počas SNP však bola vypálená nemeckými vojakmi. Stále je vidieť jej niekdajšie základy (aspoň tak sme odhadovali, že to boli základy).
Zo Strednej Poľany sme sa vydali modrou až na vrchol Veľkého Choča. Tam už bolo ľudí niekoľkonásobne viac. Zapísali sme sa do zápisníka, najedli, pokochali výhľadom – celkovo sme tam strávili takmer hodinu. Dolu sme išli po červenej značke, smerom na Jasenovú. Toto rozhodnutie sme neoľutovali – jednak bolo klesanie miernejšie, než to z Valaskej Dubovej a druhak sme zistili, že cez Jasenovú tečie potok. Do príchodu autobusu ostávalo trištvrte hodiny, takže sme sadli na breh a chladili si unavené nohy. Ak sa niekedy vyberiete na Veľký Choč, určite odporúčam naplánovať si spiatočnú cestu cez Jasenovú! 🙂 Keď sme sa konečne zdvihli od potoka, všimli sme si na zemi slepúcha. Netušíme, či tam bol už keď sme prišiel alebo sa priplazil počas toho, ako sme si máčali nohy. Vôbec sme si ho ale predtým nevšimli a v prvej chvíli nás trochu vystrašil. 🙂 Tu je video – hovoríme v ňom o „hadovi“, lebo sme si ani jeden akosi neuvedomili, že je to len slepúch. A pokiaľ si ho pozriete aspoň do polovice, budete môcť začuť Samovu skvelú filozofickú chvíľku… 😀 („Čo si myslí taký had?“ Samo, 14.5.2017, Jasenová)
Celkovo nám cesta trvala 6 a pol hodiny. Podľa mapy by to malo trvať 5 hodín; takmer hodinu sme strávili na vrchole. A cestou som ja vymýšľala občas – išla som bez topánok niektoré úseky, niekde sme chvíľu postáli… Okrem toho ešte aj tá zachádzka k prameňu. Polhodinka sa nazbierala. 🙂
Veľký Lopeník je 911,3 m.n.m. vysoký vrchol ležiaci na Slovensko-Českej hranici. Na vrchole sa nachádza pekná rozhladňa, z ktorej sú pekné kruhové výhľady na okolitú prírodu aj dedinky na oboch stranách hranice.
Vrchol Marhát (748 m.n.m.) a jeho okolie som chcel navštíviť už dlhšie. Popri jednej ceste z Piešťan sa nám to s Jankou konečne podarilo. Na vrchole má býť pekná rozhladňa, tak sme navnadení a vyrážame.
Pekný a nenáročný výlet na Sokolí kameň si môžete spraviť so svojím oddielom či družinou. Vždy bol obľúbeným miestom našich zastávok. Zo skaly je pekný výhľad do doliny pod nami a pri dobrom počasí aj do veľkej diaľky.
Krasín je pekný kopček rozprestierajúci sa nad obcou Dolná Súča. Na výlet môžete vyraziť priamo z klubovne. Trasa je nenáročná s malým prevýšením a peknou prírodou.
2.4 km
130 m
35 m
0:40
