Autor mongol

Dnes sa lúčime s veľmi blízkym človekom, ktorý pre nás veľa znamená. Eva Straková rod. Sláviková, pre rodinu a priateľov Saša, pre skautov jednoducho Čajka. Bola obetavá, trpezlivá, láskavá, vnímavá, múdra, inteligentná, kreatívna… Hrala na klavír, milovala knihy, dobrodružné príbehy, oplývala bohatou fantáziou. Využívala ju pri vytváraní nových vecí, šití, kreslení, písaní príbehov, ako aj vo svojej pedagogickej činnosti, konštruovala alternatívne spôsoby vzdelávania. Mala pochopenie pre detskú dušu a obohacovala ľudí okolo seba.

Čajka sa narodila v Prahe 26.6.1951, ako prvé dieťa do skautskej rodiny brata Balúa a sestry Bery. Rodičia od samého začiatku vychovávali svoje deti v skautskom duchu. V prírode boli ako doma, lovili podľa vzoru Rýchlych Šípov Bobríkov a snažili sa vykonať aspoň jeden dobrý skutok denne. V ich domácnosti sa často stretávali ľudia s podobnými ideálmi a deti počúvali s otvorenými ústami o skúškach odvahy a samozrejme najmä o troch Orlích perách. Keď bol v roku 1968 obnovený skauting, boli na vrchole blaha. Čajka svoj skautský život pokračovala ako radkyňa družinky Čajok a na tričko si vyšila zelenú skautskú ľaliu, na ktorú bola patrične hrdá. Po večeroch sa šili skautské vlajky. Keď sa v roku 1970 opäť zmenila situácia a skauting bol zakázaný, Čajka začala chodiť na vysokú školu v Banskej Bystrici. Starší študenti, ktorí robili vstupný pohovor ju upozornili, že skauti nemajú čo robiť na Pedagogickej fakulte. Keď si nakoniec dôležito pozreli jej vysvedčenia zmenili názor a ona Vysokú školu vyštudovala.

Neskôr, keď sa Čajka vydala do Trenčína a skauting sa zas po 1989 dostal do milosti, začala zháňať kontakt na tunajších skautov. Otec Balú jej dal kontakt na brata Jablonského – Stonohu. Keď za ním išla, mala malú dušičku ale zároveň bola veľmi šťastná, že sa bude môcť znovu venovať skautingu. Brat Stonoha, ktorý v tej dobe pracoval na patológii, jej hneď dal potrebné pokyny: zožeň si skupinu dievčat a založ si 4. oddiel skautiek. A tak sa aj stalo. 20.6.1990 začala ďalšia etapa Čajkinho skautského života, stala sa vodkyňou oddielu ktorý mohol prekvitať a rásť. Za pomoci starých trenčianskych skautov a skautiek akými boli sestra Ochrana a brat Vagovič, rozbehli doširoka svoje aktivity. V tej dobe Čajka  učila na základnej škole a tak nemala o budúce skautky núdzu. Hneď medzi prvými bola jej dcéra Veverica s kamarátkami. K nim sa postupne pridávali žiačky z Čajkinej triedy a dokonca aj jeden chlapec ktorý ju presviedčal že bude vzorný a slovo aj dodržal. A opäť sa šili vlajky pre štyri nové družiny. 4. oddiel sa s chuťou začal zapájať do skautských akcií ako bolo roznášanie Betlehemského svetla, výlety, konal sa prvý radcovský kurz (na chate obetavého brata Baghíru – doktora Michalíka), prvý tábor, skautské sľuby. O rok neskôr mali česť sa stretnúť s náčelníkom SlSk bratom Maršalom, zúčastniť sa prvej akcií v zahraničí (oslavy Dňa bratstva vo Viedni), prvého zahraničného tábora vo Švajčiarsku.

Keď v roku 1992 Čajka spolu s manželom a deťmi vycestovala dlhodobo do Mexika, pribalené skautské rovnošaty v kufri boli samozrejmosťou. Bolo už len otázkou času, kedy sa nakontaktujú na niektorých z Mexických skautov. Našli ich pod sopkou Popocatepetl a stačil iba jeden skautský pozdrav na nadviazanie skautského priateľstva. Spoločne sa zúčastňovali skautských akcií a dokonca aj skautského sľubu jedného z nováčikov. Po návrate na Slovensko sa Čajka sa opäť vrátila do svojho milovaného oddielu, ku schôdzkam, výletom a táborom. Spoločne s 2. oddielom rozbehli medzimestskú hru Zvedavku Mestskú, spoluorganizovali oslavu dňa detí pre verejnosť na letisku v Trenčíne a Slávnici. Za pomoci ochotného rodiča zorganizovala Čajka skautskú delegáciu a zúčastnili sa medzinárodného tábora skautiek v Dánsku, kde sa stretli aj s Dánskou princeznou Benediktou. Na Sneme v roku 1997 bola Čajka zvolená do náčelníctva do funkcie zahraničnej komisárky. Ako zahraničná komisárka sa zúčastnila 19-teho Jamboree v Chile, kde tlmočila zo španielčiny pre slovenskú delegáciu. Na Dievčenskej Lesnej škole (1998) prednášala etiku.

V roku 2001 sa Čajka stretla spolu s bratom Vágovičom (vodcom 4. oddielu skautov) a Vevericou (vodkyňou 4. roja včielok) a spoločne založili 87. zbor Bufinky Trenčín, ktorému sa veľmi dobre darí dodnes. Neskôr, keď už vedenie zboru aj oddielov prešlo do rúk ďalšej skautskej generácie, Čajka pomáhala s administratívou a účtovníctvom. Vždy ju napĺňalo radosťou keď videla ako skautský odkaz pokračuje a srdcia ďalších mladých ľudí sa zapaľujú touto  krásnou myšlienkou. Určité zdravotné komplikácie v jej živote nastali v roku 2015, neskôr jej bola diagnostikovaná Alzheimerova choroba s ktorou dlho húževnato bojovala. Oporou jej bola rodina a manžel, ktorý sa o ňu obetavo do posledných dní staral.

Čajka prežila krásny a plnohodnotný život. Snažila sa urobiť svet okolo seba o kúsok lepším, a to sa jej aj podarilo. Rozdávala okolo seba optimizmus, radosť, lásku, pomoc a podporu. V našich srdciach a spomienkach bude mať vždy špeciálne miesto.

Posledná rozlúčka sa bude konať 14.2.2022 o 15:00 v dome smútku na Juhu v Trenčíne. Vzhľadom na pandemickú situáciu a obmedzenia, sa bohužiaľ nebude možné zúčastniť obradu vo vnútorných priestoroch.

(podľa Čajkiných spomienok spísala Veve)