Osudy českého skautingu – to jsou české dějiny „v malém“. Skauti byli nežádoucí pro nacisty i komunisty, třikrát se ocitli „mimo zákon“, a vždy museli volit strategii přežití. Ve filmu Skauti bez lilie se v rozhovorech s pamětníky soustředíme na obnovu Junáka v roce 1968, na nucené sloučení s komunistickým pionýrem, na život v „husákovském“ dvacetiletí. Nakolik bylo možné vést skautský oddíl bez symbolů, bez kroje, v soustavném utajování? Mohly být uchovány skautské myšlenky v pionýrském oddílu?
Práve som sa vrátila z poslednej víkendovky, ktorú sme mali na saleziánskej chate v Banskej Belej. Boli to už skúšky, ktorých sme sa všetci tohtoroční účastníci SELŠ toľko obávali. Od letnej časti nám ubehli 2 mesiace a my sme sa stretávali posledný krát na Zrení (ako to na tejto lesnej škole nazývajú), aby sme zistili či sme skutočne prípravení…
Neuveriteľne som sa bála. Ako štvrtáčka na gymli v maturitnom ročníku som okrem skautingu musela začať makať aj v škole a moje učenie na skúšky určite nemožno pokladať za dokonalé a 100percentné. Celé tieto dva mesiace som tŕpla v strachu či sa mi to podarí. Vedela som, že sú tu ešte opravné skúšky, no nechcela som sklamať. Sklamať seba, ale predovšetkým tých, ktorí za mnou stáli – môj zbor, moji kamaráti tuto z 87 – na čele s Dominikou a Terinou, ktoré mi po celý čas toľko pomáhali a podporovali ma. (Týmto sa im chcem poďakovať, ste lásky).
LESNÁ ŠKOLA
Nepíšem tento článok preto aby som niekoho presviedčala, že práve SELŠ je jediná a najlepšia Lesná škola (ale je fakt dobrá:D). Chcela by som sa azda len podeliť o moje zážitky, skúsenosti a nehasnúce posolstvo, ktoré sme si z lesnej školy my účastníci odnášali. Píšem taktiež preto, aby som možno namotivovala tých, ktorí nad LŠ rozmýšľajú a ubezpečila ich, že stojí za to vybrať sa tam. Nie je to predsa iba o skúškach a o prednáškach (ktoré sú nám samozrejme tiež veľmi nápomocné, a vďaka ktorých sa naučíme veci, ktoré by sme možno inak nezistili). A prosím vás, nech to nie je ani o tom, že niekoho na lesnú školu posiela jeho oddielový vodca – aby to mal vybavené a získal dekrét a mohol viesť oddiel. To vôbec. Prosím s týmto tam nechoďme. Je to o niečom úplne inom.
Jasné, že mnoho vecí nás naučí prax za tie roky čo skautujeme, no nepodceňujme možnosť spoznať skautov z iných krajov – a naučiť sa odlišným zaujímavým skautským mravom.
Je to predsa skauting!
Je to to, čo nás tak baví, to čo robíme dobrovoľne a to čo tak ľúbime.
Tak tam choďme aj s kúskom vlastnej motivácie.
Prečo práve SELŠka?
V súčasnosti v Slovenskom skautingu pôsobí viacero lesných škôl. Ja som si vybrala SELŠku kvôli viacerým dôvodom. O ostatných LŠ som osobne veľa nepočula, no túto mi mnohí srdečne odporúčali. Vraj funguje už 20 rokov a celá sa nesie tradične s istým skautským historickým duchom. A jej program obsahuje taktiež istý druh tajomna, ktoré sa počas generácií zachováva, a ktoré si účastníci nechávajú pre seba. Takže tiež nebudem niektoré veci prezrádzať, no môžem vám čestne vyhlásiť, že vás to zmení. Budete trošku iní – no v tom najlepšom zmysle slova.
ČASTI
SELŠka býva rozdelená na 4 časti: 2 víkendovky na jar, letná časť- 11dňový skautský tábor a posledná výkendovka na jeseň – skúšky. Program má vždy dáku mega prepracovanú tému a okrem prednášok obsahuje aj skvelé inšpiratívne aktivity a duchovnú stránku skautingu, ktorú som práve vďaka SELŠ mohla začať objavovať. Duchovno v skautingu nie je o žiadnom určitom type náboženstva či vierovyznania. Je to o hľadaní. Skauting je o hľadaní. Hľadaní seba, svojom mieste tu v skautingu medzi našimi priateľmi a predovšetkým hľadaní niečoho čo nás vštkých presahuje.
Skautské ideály spájajú svet .
Myšlienkou celej SELŠ je výrok: „Zatiahni na hlbinu“. Je z evanjelia podľa Lukáša 5, 4
Na LŠ ti môžu ukázať zmysel skautingu, ktorý si dávno tušil, no možno až teraz si si ho úplne uvedomil. Ale iba ak ty sám budeš chcieť.
Zrazu tie pomyselné PILIERE vidíš jasne pred sebou.
A inak – najlepšie na LŠ sú tie kamarátstva. Máš skautských kamarátov z celého Slovenska aaa rozšíriš si táborákový repertoár!(pretože každý zbor preferuje iné Nohavicove a Krylove pesničky:D).
SKÚŠKY
Ako som už vyššie spomínala, vyvrcholenie LŠ je na poslednom skúškovom víkende. Asi nikdy som sa toľko nebála. Boli dané dve skúšobné komisie a skúšanie prebiehalo od rána až do poobedia. Živo si predstavujem ten svoj stres, keď som bola na rade a zrazu mi povedali, že bude obed a potom budú zas skúšky pokračovať. Nádych, výdych.
Nakoniec to však nebolo take zlé a vyfasovala som celkom dobré skúšobné miestečko. Dovtedy sa skúšalo vnútri, no po tom obede si inštruktori povedali, že je vonku celkom pekne, tak sme sa presunuli tam.
Bolo tam krááásne. Vylosovala som si 3 otázky a 1 modelovú situáciu a počas mojich prípravných 20 minút ma usadili za stôl medzi dva skoro opadané stromy s výhľadom na hory. Slnko už postupne začínalo schádzať a jasné teplé svetlo zalievalo túto októbrovú nádheru. Ani som nemala chuť robiť si poznámky, len som sa dívala a pomodlila sa.
Tak a po 2Otich minútach som pozbierala všetku vnútornú silu a v tento slnečný októbrový deň predstúpila (v mojej skautskej košeli a požičanej Simkinej rangerskej šatke ) pred komisiu s vytiahnutou hlavnou otázkou: Sľub a zákon…
Ubehlo to rýchlo. Rozpovedala som na skúške všetko to, čo ma k daným témam napadlo a inštruktori aj hádam vyzerali byť spokojní. Večer sme sa dozvedeli výsledky skúšok a bolo to tu – tá chvíľa – skladali sme činovnícky sľub vodcov. Ani nedokážem opísať ako šťastne sa v takej chvíli skaut môže cítiť. Len si spomína.
Spomínaš si na všetky tie chvíle, ktoré ťa sem viedli, všetky zážitky z táborov a klubovne, ktoré si zažil s tými úžasnými skautmi. A aj keby sa nemáš stať vodcom oddielu, stojí to za to. Je to predsa pre tie decká v tvojej družine, pre život, na ktorý budeš hľadieť po tomto trochu inak.
Nezabudnem na to keď sa ma niekdy v zime 2018/2019 na zborovke Terina spýtala či by som nechcela na LŠ ísť. Prichodilo mi to neuveriteľné…
Popravde, prvýkrát som si tento článoček „ načla“ a rozpísala hneď 27.10. ako som sa vrátila z Banskej Belej. S oduševnením, tak ako to už býva, som bola odhodlaná napísať všetko hneď so všetkou eufóriou, čistým odhodlaním a pevnou vierou, že moje nadšenie ani trošičku nemôže opadnúť. No sklamala som sa.
V ten večer som si ešte chystala veci do školy. Prešlo pár dní a moja istota sa akosi vytrácala.
Hovorím si, toto sa nesmie stať. No nebola som si sebou istá. Pátrala som v pamäti a odrazu si spomenula na film „JEDNOU SKAUTEM – NAVŽDY SKAUTEM“. Je to nový český film, ktorý som si už dávno chcela pozrieť no nedostala sa k nemu. Fero to už videl a velice odporúčal. Aj vďaka tomuto filmu som toto tu napísala.
Tak ani vy sa nebojte a nepochybujte o sebe. Na lesnej škole zistíš, že byť skautom je občas síce ťažké, no stojí to za to.
Tak. Moc ma mrzí, že to bolo až také dlhé. No chcela som vám to všetučko rozpovedať a nejako som sa tuším rozkecala.
Inaak a keby vás hocičo hockedy zaujímalo, môžeme hodiť reč:D
Nedávno som našiel môj starý konceptný zošit zo slovenčiny. Hneď na prvej stránke ma veľmi prekvapil koncept slohu o prespávačke, ktorá sa konala 8.-10. novembra 2013 v skauťáku v Zlatovciach.
V piatok o 17:30 som spolu s mojím spolužiakom prišiel na skaut. Náš radca Lukáš prišiel až o niekoľko minút. Večeru nám priniesli Lukášovi rodičia, a tak sme mali pečené buchty od jeho babky. Po sladkej večeri sme si pozreli film Ja, zloduch 2 a o 23. hodine sme išli spať. Ivo, Tomáš a Ľubko V. nás celú noc budili. Behali po celom skauťáku. A keď sa to už nedalo vydržať, išli sme si ľahnúť do druhej klubovne (labuťárne). Dvere sme zabarikádovali gaučom, no ani potom neprestali. Chceli nás vylákať von. Lákali nás Mikulášom, že nám dajú tablety a mobily… Okolo druhej si robili čaj a išli spať až o štvrtej nadránom. Na druhý deň nám Lukáš urobil raňajky. Celý sobotňajší program sa niesol v znamení strašidiel. Dopoludnia sme si vyrábali duchov z gázy a papiera. Po dobrom obede sme mali program pre rodičov a Sama 🙂 Vyrábali sme tekvice z papiera, ktorými sme si vyzdobili našu klubovňu. (br. Šmerlock sa o nich neskôr vyjadril ako o bordeli, ktorý musel niekoľko rokov po akcii strhávať z lámp) Spokojní s našimi výtvormi sme si pochutnali na dobrej torte. Druhú noc sme zostali spať len ja, Lukáš, Samo, Jurko, Tomáš a Ľubko. Večer sme si pozreli 3 filmy, zahrali si stolný futbal a išli sme spať (dokonca sme sa aj vyspali 🙂 V nedeľu sme po sebe všetko poupratovali a išli sme domov.
Daniel Ševčík VI.A
Cieľom tohto môjho príspevku nie je len oboznámiť vás o našej prespávačke, ale aj poukázať na dôležitosť písania článkov o akciách. Keď som prvýkrát prišiel na skaut bol som ohromený obrovským množstvom hier a skvelých aktivít, a tak som si začal písať do starého diára podrobný popis všetkých hier, aby som na ne jednoducho nezabudol. Po určitom čase sa skauting začal stávať prirodzenou súčasťou môjho života. Hry ako trohjnožka a buldog mi zovšedneli tak, ako by zovšednela legendárna píseň úplňku, hochům od Bobří řeky, keby sa od Tapina naučili jej prekrásny a tajomný text. A tak som si prestal robiť tieto zápisky. Bohužiaľ sme nemali ani našu družinovú kroniku, takže o fungovaní Krtkov od ich začiatkov niekedy v prvej polovici škr. 2011/2012 viacmenej až do roku 2016 máme záznamy len z niekoľkých väčších akcií… Asi pred deviatimi mesiacmi, keď vznikla naša nová družina (svorka) Šedých vĺčat som začal písať kroniku. Áno zaberie to trochu viac času a nie vždy sa podarí napísať aspon pár viet o každej schôdzke, ale stojí to za to. Keď občas navštívim br. Vitka, listujem si v oddielovej kronike, (ktorá sa mimochodom prestala písať v roku 2004), alebo len tak debatujem s nejakým oldskautom, v ich reči nachádzam obrovské množstvo zážitkov, ktoré sa im vybavujú v mysli, hoci sa stali pred desiatkami rokov. Preto by som chcel každého či už ostrieľaného radcu, alebo malého nováčika poprosiť o zapisovanie svojich zážitkov, ktoré ti skauting umožnil zažiť, aby ich mohli o 5, 10 a možno 50 rokov prežívať spolu s tebou ďalší skauti a skautky. Hovoríš, že nevieš písať slohy, z pravopisu ti vychádza úžasná jednotka ruského pôvodu či škrábeš ako kocúr? To vôbec nie je dôvod na kapituláciu. Spomeň si na poslednú vetu, ktorú si ako malá včielka alebo vĺča s neistotou hovoril/a pri svojom prvom sľube niekde na lúke pri svetle mesiaca a plápolajúceho ohňa, „a byť stále lepším/lepšou“. Je to výzva! Výzva, za ktorú síce nedostaneš nášivku, ale umožní ti prekonať a zlepšiť samého seba. Veď musel by v tom byť čert, aby si sa nezlepšil v slovenčine, keď každý týždeň napíšeš hoci len kratučký sloh. Takže hej skauti hor sa volá papier a pero a smelo do toho.
Odkedy som v Bratislave na vysokej škole, som doma, v Trenčíne, menej. Dopad to malo samozrejme aj na skauting. V prvom ročníku to bolo skutočne na zaplakanie, na spočítanie mojich zavítaní do klubovne za celý rok by mi jedna ruka úplne stačila… A akosi sa oslabilo aj také to vnútorné puto so skautingom.
Potom som však spoznala jedného skauta z Uherského Hradišťa, vodáka a ten ma pomaly, postupne znova „nakazil“ skautingom. Často sme sa rozprávali, ako to u nich chodí so skautingom, aký majú systém vzdelávania, ako vyzerá ich klubovňa (Dosť super! Možno tomu ťažko uveriť, ale tá naša nemá na tú ich…! 🙂 ), ako ide rovering, nábory, schôdzky a tábory.
Spoznala som sa s pár ďalšími skautmi z Hradišťa, Uherského Brodu či Kroměříže, ako návšteva som dostala príležitosť zúčastniť sa jedného zasadnutia krajskej rady Junáka a pár iných akcií. Zase mi začali veľmi chýbať schôdzky, stretnutia s novými deckami a aj s tými, s ktorými som si odžila niekoľko rokov výletov, táborov, prespávačiek, víkendoviek… To všetko mi zase začalo chýbať.
Niekedy v tom čase som si náhodou písala s Mafiánom a povedala som mu o tom, ako mi skauting chýba a on mi na to povedal o skupine roverov v Bratislave. Im skauting tiež chýbal, lebo popri štúdiu sa domov nedostalo tak často, ako by chceli. Rozhodli sa preto, na čele s Gummy, vytvoriť Roverskú putovnú patrolu, momentálne pôsobiacu v Bratislave. Počas semestra sa snažia stretávať raz do týždňa, pripraviť a spraviť niečo v duchu roverského hesla „Slúžim!”, či už ide o službu sebe, vlasti, okoliu, blížnym alebo bohu. Najskôr som na tieto stretnutie nemala celý rok čas, pretože bývali v čase, kedy som chodievala na brigádu. Tento semester mi to však konečne vyšlo a teším sa z toho. Všetci, s ktorými som sa zatiaľ stretla sú fajn ľudia, skauting ich baví a chcú sa mu venovať aspoň trochu, kým to ide.
Na jednom z posledných stretnutí sme sa dohodli, že začneme plniť Modrý život. Mali sme jednu staršiu predlohu, podľa pána Foglara, no početným kopírovaním už bola dosť nečitateľná. Nakreslili sme ju teda nanovo a pridali ešte jednu úlohu Modrého života – meditáciu. Je tým mienené aspoň krátke, uvedomelé zamyslenie sa počas dňa. Vedomé upokojenie sa, stíšenie, dýchanie zhlboka – či už v tichosti alebo pri hudbe, sediac, alebo ležiac… Aspoň pár minút počas dňa. Ak to chcete tiež skúsiť, tu je náš Modrý život v PDF (modrý_život) . 🙂 Podrobnejší popis ostatných úloh môžete nájsť pri popise výzvy Modrý život.
…Jiří byl udivený.
„Čemu říkáš Modrý život? Je to zase nějaký tvůj nápad, o kterém jsem ještě neslyšel?“ „Ale není to nic zvláštního,“ pravil odmítavě Láďa. „Pokusím se ti to vysvětlit. Snad víš, že se o aristokratech říká, že mají modrou krev?“
„Ano, to vím,“ přisvědčil Jiří poněkud rozpačitě. „Ale jak to spolu souvisí?“ „Velmi dobře,“ hovořil dále Láďa. „Snažím se žít jako aristokrat. Praví a správní aristokraté jsou a byli přece lidé vzácných a krásných vlastností, pro které byli právě do šlechtického stavu povyšováni. Nu – a já chci být takový aristokrat. Ne z nějakého děděného šlechtického titulu, který by na mě přešel bez mé zásluhy, ale abych si ho zasloužil vším, co dělám. A tak jsem si utvořil takový vzorný Modrý život a snažím se jím žít.“
Podstatnou súčasťou skautingu vždy boli tradície a symboly. Preto je aj poznanie a zachovávanie skautskej histórie dôležité.
Pomôž zachovávať skautskú históriu. Založ a veď vašu kroniku družiny, oddielu. Zapisuj do nej, čo robíte. Nezabudni datumy, mená. Pridaj kresby, fotografie s popismi. Nájdi si pomocníkov. Zachovaj svedectvo o svojej dobe pre budúce generácie skautov.
Netráp sa úvahami, či to budeš vedieť. Daj sa do práce, a s praxou časom prídu skúsenosti, ktoré tvoju prácu zdokonalia. Lepšie niečo, než nič. Žiadne ľudské dielo nie je dokonalé.
Rozšír svoje historické pôsobenie na zbor, obec. Pýtaj sa na starých skautov. Navštív starých pamätníkov skautingu. Požiadaj ich o spomienky. Pýtaj sa, ako skautovali – zapisuj dátumy, mená, udalosti. Pozvi ich na besedu v oddieli. Zisti, z čoho sa tešili, tiež aké mali ťažkosti, čo sa im nedarilo, aj ako prekonávali prekážky. Zapíš, čo si od nich počul, ponúkni iným na prečítanie. V minulosti bolo viacero skautských organizácií – zaujímaj sa o všetkých.
Hľadaj staré skautské fotografie, časopisy, knihy, pohľadnice, odznaky, miestne dokumenty, pečiatky, plagáty, letáky. Vyhľadaj staré kroniky. Zachraňuj, čo nájdeš. Čo nemôžeš získať, to odfoť, zaznamenaj. Všade píš dátum, na rub fotografií aj čo a koho zobrazujú.
To všetko ťa oboznámi so skautským životom kedysi. Čítaj o skautskej histórii. Zober si príklad z toho, čo sa ti zapáčilo. Aj na tejto internetovej stránke (www.os52.ic.cz) nájdeš veľa príkladov na to, čo sa dá pre zachovanie skautskej histórie urobiť. Podeľ sa s ostatnými o výsledky tvojej práce.
Takto spoznávaj a pomáhaj udržiavať našu spoločnú skautskú históriu. Časom zistíš, že nie si sám, nájdeš podobných, pomôžete si navzájom. Je to zvláštny vzrušujúci pocit, držať v ruke posolstvo o životoch starých skautov, ktorí už nie sú tu s nami. Pomôž ho podať ďalej, choď po stopách, ktoré zanechali. Možno zistíš, že odhaľovanie nepoznaných zákutí histórie jedobrodružné a napínavé. Možno ťa zaujme skautské zberateľstvo.
Prihlás sa do práce v Historickej komisii Slovenského skautingu: uvíta spolupracovníkov, ktorí už majú za sebou aspoň prvé pokusy, majú chuť pracovať v oblasti skautskej histórie, nájdu si čas, ovládajú písanie na počítači, internet, nemajú ťažkosti s potrebnou technikou na scanovanie, fotografovanie.
Na staré skautské tradície nadviazala Historická komisia Slovenského skautingu, ktorá pracuje už vyše dve desaťročia. Za ten čas zhromaždila veľké množstvo skautských materiálov a stále spracúva skautskú históriu. Práce je veľa. Starneme a postupne odchádzame. Naše rady by mali posilniť a časom naše miesta zaujať mladší skauti. Príď medzi nás spoznávať a udržiavať našu spoločnú skautskú históriu. Čakáme ťa.
Prihlásiť sa môžeš predsedovi Historickej komisie bratovi Petrovi Janotovi.
Môžeš sa ozvať aj na adresu uvedenú na tejto internetovej stránke www.os52.ic.cz.
Tvoji bratia skauti z Historickej komisie Slovenského skautingu – za všetkých: Uzlík, 52.klub oldskautov Trenčín, 15. marca 2014.
Koncom augusta 1963 povedal túto vetu Martin Luther King Jr. Na zhromaždení vo Washingtone pred 250 000 ľuďmi. Hovoril o rovnosti medzi ľuďmi, o ukončení rasovej diskriminácie. Jeho sen sa za necelý rok začal stávať skutočnosťou a občania čiernej pleti mali priznané rovnaké práva ako všetci ostatní občania USA.
Keď som bol malý chlapec, moja mama mi hovorila, že nikdy nesmiem povedať, čo sa mi v noci snívalo, lebo inak sa mi to nesplní. Predstavujem si teraz Martina Luthera Kinga pred štvrťmiliónovým davom pred Lincolnovým pamätníkom, ako hovorí: „Mám sen!, ale nechcem o tom hovoriť, lebo sa mi to nesplní!“ Pravdupovediac, neviem si predstaviť reakcie davu. Jeho maminka by však bola určite spokojná.
Sen o skautingu
Pred sto rokmi začali svoj sen realizovať aj skauti na Slovensku a žijú ho dodnes. Počas tejto skautskej storočnice mal každý z nás nejaký sen o tom, ako má skauting vyzerať, ako má vyzerať organizácia a kam sa má uberať. Tí z nás, čo si svoje sny nenechali pre seba, sú tí šťastnejší, pretože jedine myšlienka reprodukovaná v spoločenstve sa dá realizovať. A keďže nemému dieťaťu ani vlastná mater nerozumie, poviem Vám, o čom snívam ja.
Lamentovať je v móde
V každej dobe je moderné lamentovať nad starými zlatými časmi. Áno, keď sme začínali, bolo to také čisté, také úprimné. Družina delfínov, prvý oddiel skautov Zvolen, prvého septembra 1990. Aj vlajku sme mali, aj pokrik, aj skautské nože, aj sme vedeli lasovať, aj sme kanadu hrali (kto nevie, ako sa hrá Kanada, a chce sa o naučiť, nech pri čítaní organizačného poriadku preskočí kapitolu „Bezpečnosť a ochrana zdravia na skautských akciách“), aj na výpravy sme chodili, pili sme z rieky, totem sme vyrezali, veľké luky ako anglickí lukostrelci sme mali (aj som šípom do oka dostal). Proste – bavili sme sa skautingom.
Radosť z toho čo robíme
Teraz viem, že za tým bolo veľa práce našich radcov, vodcov a ostatných činovníkov. Fór bol v tom, že aj títo činovníci a bavili skautingom s nami a bolo nám všetkým fajn. Neskôr ako radca, vodca a zborový vodca som sa takisto nesmierne bavil skautingom. A toto je môj sen: Aby nás skauting všetkých bavil. Od tej najmenšej včielky, či toho najmenšieho vĺčaťa, až po najstaršiu skautku alebo najstaršieho skauta.
Nik iný nemôže realizovať Vaše sny
Na naplnenie tohto sna je potrebné pochopiť jedinú vec: Nik nevidí, ani nemôže vidieť do vašej hlavy a realizovať Vaše sny. Len vy sami. Príručky, časopisy, kurzy, granty, lesné školy, odborky, súťaže… to všetko sú prostriedky na podporu realizácie Vašich snov. Tí, čo tieto nástroje pripravujú, sa určite snažia, ako vedia, ale bez Vás a Vášho odhodlania to nepôjde.
Nečakajte, že Vám niekto ten skauting pripraví, že bude program, že bude vzdelávanie, že budú akcie, odborky, výzvy, časopisy. Skauting sa dá robiť aj bez všetkých týchto vecí. Na skauting stačí partia kamarátov, zapálené srdcia a nadšenie. To ostatné potom príde samo.
Voláme všetky skautky a skautov bez rozdielu veku, aby sme spoločne pripravili pekný darček slovenskému skautingu k štartu do druhej storočnice.
Motto: Sťa na strieborných misách zlaté jablká sú slová, povedané v pravý čas (Kniha prísloví 25,11)
Diaľky nemajú ruky, nie sú však prekážkou pre dobré slová, na spojenie duší nad tržnicou sveta.
A tak sme dostali prostredníctvom jednej z nás do rúk skautskú výzvu sestry Ivavy, ktorú poslala svojim lesoškoláčkam, inštruktorkám, skautkám, skautom pri príležitosti vstupu do tretieho tisícročia: že by sa všetci ľudia dobrej vôle mohli spojiť, aby pomohli dobru, láske, kráse viac a viac ovládnuť svet. Podelila sa tak i s nami o dobrý nápad, ktorý nám tiež ukáže cestu k víťazstvu nad zlom, sebectvom a podlosťou. Tak prijmite ho naším prostredníctvom aj vy a spojme svoje sily.
Už jedno storočie platí pre skautky a skautov celého sveta príkaz dňa: Každý deň aspoň jeden dobrý skutok . Plnenie tohto príkazu zmenilo k lepšiemu mnoho ľudských životov. Nebolo vždy jednoduché v detstve i dospelosti plniť tento príkaz. Stálo to hodne úsilia, kým sme sa ho naučili a potom to večer pri spytovaní svedomia a hodnotení dňa skontrolovali. Aspoň jeden dobrý skutok denne – sa nám však ako morálny príkaz pre človeka – skauta dostal pod „kožu“. Možno i preto naše hnutie prežilo všetky protivenstvá a zákazy.
Je tu čas pridať nám skautom ako dobrovoľný darček k štartu do druhej storočnice nášho skautingu ďalší príkaz. Aspoň tri dobré slová denne! Tri dobré ľudské slová denne! Tri ľudské slová, ktoré potešia, povzbudia i neznámeho. Ak ich človek dostane v obyčajnom všednom dni, rozjasní mu to deň. Aké je to jednoduché! Bude to možno chvíľu trvať, než sa nám dostane do krvi nový zvyk v komunikácii s ľuďmi. Ak si však uvedomíme, akým jednoduchým ľudským konaním môžeme denne prispievať k zlepšovaniu medziľudských vzťahov a atmosféry medzi ľuďmi okolo nás, snáď nám to pomôže vytrvať v rozdávaní dobrých slov zo svojej banky. Tri dobré slová denne! Ich prínos sa násobí u obdarovaného i darcu. Funguje to, viem a potvrdia to i sestry, ktoré sa k tejto výzve sestry Ivavy už hneď pripojili. A funguje to v každej, i stresovej situácii, akou je napríklad pobyt v nemocnici, problémoch v škole, práci…Skutočne stojí to za trochu námahy. Vďaka, Ivava, za dobrý nápad.
Pozývame vás teda do skautského spoločenstva troch dobrých slov denne. Chceme zmeniť seba i svet okolo seba k lepšiemu i darom troch dobrých slov. I keď celkom jednoduchých: …rád ti pomôžem, odpusť kamarát… viem, že to dokážeš…prepáč, nechcel som ti ublížiť…mám ťa rád brat, sestra…čo môžem pre teba urobiť…mám radosť, keď ťa stretnem…prepáč mi moje sebectvo…želám ti pekný deň… teším sa, že si…máš dvere vždy u mňa otvorené, …pre teba si vždy nájdem čas… Tri dobré slová denne pre druhého nás postavia na stranu dobra, lásky a pohody medzi ľuďmi, kde sa problémy v ľuďoch i medzi nimi už neriešia v rovine víťaz – porazený, ale v rovine víťaz – víťaz. A pre túto reálnu vidinu zlepšovania ľudskosti v človeku určite stojí za to premôcť trikrát denne v sebe „starého sebeckého človeka“ a dať sa na cestu plnej ľudskosti. Vítame vás medzi nami. A rozšírte naše rady, nech sa dobré slovo šíri ako lavína ďalších sto rokov.
Darujme to ako náš dar a poďakovanie slovenskému skautingu za všetko krásne, čo priniesol do našich životov k jeho štartu do druhej storočnice. Veríme, že sa k nám pridáte.
Nositeľky Radu Strieborného trojlístka (NRST)
(sestra Ivava je skautské meno Dr. Ivy Vaňkovej, ktorá pracovala v slovenskom skautingu v rôznych funkciách, viedla i MIDLŠ, vodcovské lesné školy… až do odchodu na Moravu, kde teraz žije.)
Skauting ako dobrovoľnícka organizácia vo svojich radoch má mnoho aktívnych a usilovných ľudí, ktorí sa snažia aby skauting rástol, napredoval a ďalšie deti a mládež mohli okúsiť aké to je skautovať.
Radcovia pripravujú program pre svoju družinku, snažia sa aby bol zaujímavý, pútavý, aby sa členovia družiny nielen dobre zabavili ale aj niečo naučili. Je to neľahká úloha sa každý týždeň premôcť a pripraviť si zaujímavú schôdzku.
Vodcovia sa starajú o to aby mohli radcom a ostatným členom pomôcť v príprave programu, zabezpečujú administratívne záležitosti oddielov. Spolu s oddielovou radou a staršími skautmi pripravujú výlety, výpravy a pomáhajú zabezpečiť tábory a pod. Opäť neľahká úloha, ktorá je hlavne psychicky náročná a vodca je neustále v jednom kole.
Zborová rada na čele s vodkyňou zboru sa starajú o to aby sa splnili všetky administratívne náležitosti potrebné na fungovanie zboru. Starajú sa o hladký chod skautského domu, riešia problémy oddielov, pripravujú po administratívnej stránke tábory, vyúčtovania dotácií grantov, registrácie, a podobne. Každý má svoju úlohu, či už je to ekonóm, zástupca zborovej vodkyne, hospodár, správca sk. domu.
Ďalej tu máme aktívnych a obetavých starších skautov a roverov, ktorí sú ochotní pomôcť aj keď sa už pravideľných schôdzok nezúčastňujú. Radi priložia ruku k dielu ak je potrebné pomôcť so stavaním tábora, úpravou okolia skautského domu, brigádou pre verejnosť. Pripravia zajímavý program pre členov zboru, zorganizujú výlet, alebo sa starajú o zborový web, či pomôžu dobrou radou, k tomu aby zbor fungoval tak ako má.
Všetci títo ľudkovia, ktorých možno ani nepoznáte, ani o nich neviete, plnia svoje úlohy ako najlepšie vedia, snažia sa aby skauting rástol a fungoval. Nie sú nijako hodnotení, nemajú za to nijaké peniaze, iba ten dobrý pocit, že pomohli, pridali ruku k dobrému dielu a že aj vďaka nim sa niečo zase podarilo. Nepotrebujú žiadne veľké gratulácie k vykonanej práci, ale jednoduché“ Ďakujeme“si určite zaslúžia a potrebujú ho k ďalšiemu fungovaniu.
Určite každého dobrovoľníka, v skautingu obzvlášť, poteší spätná väzba. Skúsme to povedať či napísať:
Po skončení dobrej akcie povedať organizátorom že sa nám páčila, čo bolo najlepšie, čo by sa dalo vylepšiť …
Po skončení tábora zhodnotiť jeho priebeh, poďakovať všetkým ktorí pomohli a zabezpečili hladký chod tábora a program
Po vydarenej brigáde ju zhrnúť a zhodnotiť jej prínos
Po dobrej schôdzke povedať radcovi že sa nám páčilo
Po suprovom výlete to povedať organizátorovi
Po prečítaní pekného článku na webe sa k nemu vyjadriť
Po prezretí si táborových fotiek povedať fotografovi že pekne nafotil
Po tom ako niekto pomohol sám a iniciatívne, ho pochváliť..
Zúčastniť sa akcie ktorú niekto organizuje, účasť je tiež spätnou väzbou
Buďte aktívni, a iniciatívni…
Spätná väzba, to je to čo mi v skautingu vždy trocha chýbalo. Prečo to nevieme, nedokážeme? Je to také ťažké ? Myslím že nie je… Skúsme to…
Je nedeľa a s Jankou a Mirom vyrážame na poobedňajší výletík smer Vápeč. Trasa je klasická z Dolnej Poruby skratkou až na Vápeč. Je teplo, ale cesta nám pekne ubieha. Po pár občerstvovacích zastávkach si to valíme smerom na vrchol. Tesne pod vrcholom stretávame 2 rodinky s malými deťmi, inak nikde nikoho. Po svačinke sa štveráme posledných pár výškových metrov až na vrchol s krížom. Tu stretávame dvoch turistov. Chalanisko s dievčinou s nezvyčajne veľkými batohmi.
Dávame sa do reči. Klasické otázky odkiaľ idú a kam smerujú mi napovedajú že to nebudú len takí nejakí výletníci. Vraj dnes vyrazili z Čičmian, a ešte dojdú kdesi pred Teplice.
Takže ste sa dali na 760km dlhú Cestu hrdinov SNP? Áno, áno, vyrazili sme 31. júla a dnes už šlapeme 18.deň, počúvame všetci traja s údivom ich slová. Chválime ich, že sú šikovní, a že v tomto teple čo bolo posledné dni, to musela byť slušná makačka.
Zrazu zostali obaja nejakí nepokojní, zabudli si mapy na stole pri predchádzujúcej zastávke na malom táborisku. Vraj skautskom. Viem presne o ktorom táborisku hovoria, je to odtiaľto tak pol hodinka cesty smerom dolu a potom zase naspäť do kopca.
Ponúkneme sa že im mapy zoberieme a zajtra v Trenčíne odovzdáme. Sú celí radi že sa nemusia vracať a značia si číslo na Mira, ktorý im mapy má odovzdať. Moje zvedavé otázky mi nedajú a pýtam sa ich či sú si istý že to táborisko dolu je skautské. Chalanisko to vraj nevie naisto, ale vraj na nejakom podobnom so skautami za mlada kdesi v okolí už táboril. A vy ste obaja skauti? Pýtam sa už priamo. Áno, obaja sme skauti zo Žiliny. Vidíte a my sme skauti z Trenčína, aká náhoda. Vy ste z ktorého Trenčianskeho zboru? Z 32., či od Bufiniek? Poznajú skautov z Trenčína, čo je zaujímavé, dokonca poznajú br. Miša s ktorým sa stretli pri práci na ústredí.
Pýtame sa kde budú spať ďalšiu noc, ponúkame nocľah v skautskom dome. Oni nás prekvapujú že poznajú aj náš skauťák, že tam už v minulosti boli a majú uložené aj číslo na Vladka pre prípad ubytovania. Preberáme ešte pár detailov ich cesty a debatujeme.
Slnko a pomaly na vŕšky kloní, na sivé polia, my sa rozchádzame so stiskom ľavice a poberáme sa každý svojim smerom. Po pol hodinke prichádzame na spomínané táborisko a na stole nájdeme mapy, ktoré tu zostali zabudnuté. Kontaktujeme kamarátov skautov ktorí sú na pochode a informujeme ich o náleze máp. Zajtra im Miro mapy odovzdá.
Večer zaspávam s úsmevom na tvári a dobrým pocitom. Skauti ešte existujú, stretnúť ich môžete kdekoľvek, dokonca aj na výlete na Vápeč 🙂
…alebo malá rozprávka aj pre tých, ktorí neboli na tábore.
Svet bol jedným veľkým bludiskom, kde žili 2 druhy: myšky, ktoré boli iba zvieratká, a človiečikovia, čo sa považovali za pánov sveta.
Oba tábory mali jednoduchú úlohu – prežiť. Jediným spôsobom bolo nájsť potravu v spleti rôznych uličiek. Kým myšky denno-denne vyliezali zo svojho domčeka a prechádzali bludiskom, človiečikovia si najskôr vytvorili strategický plán, potom sa rozdelili do skupín a až potom sa vydali hľadať svoju potravu. Oba druhy svoju potravu skôr či neskôr našli. Myšky každý deň vyliezali zo svojej skrýše a išli za svojim zdrojom obživy, a tak okrem plných brušiek mali príležitosť spoznávať ostatné zákutia bludiska. No človiečikovia boli pohodlnejší, svoje obydlie presťahovali priamo ku zdroju, nemali záujem objavovať ďalší svet.
No ako to už býva, nič netrvá večne. Zásoby potravy sa zmenšovali a zmenšovali. Kým myškám sa to zdalo prirodzené a pri svojich potulkách sa obzerali aj po iných zdrojoch, človiečikovia boli šokovaní. No napriek všetkému ani jeden z nich nepovažoval za potrebné opustiť svoj domov a hľadať riešenie. Jednoducho čakali, že tak, ako sa niekto postaral o to, aby existoval tento ich zdroj, postará sa aj o jeho doplnenie.
Iba jeden človiečik si to nemyslel. Čím viac nad všetkým uvažoval, tým logickejšie sa mu zdalo, že sa musia vydať hľadať ďalej. Snažil sa o tom presvedčiť aj ostatných, ale nikto mu neuveril. Iba jeden zvedavec počúval jeho rozprávanie, no nakoniec sa pridal k ostatným, ktorí si mysleli, že treba ostať a čakať. Lenže medzitým začali človiečikovia umierať od hladu, preto sa odvážny človiečik rozhodol hľadať sám. Najskôr sa mu nedarilo a ostatní sa mu preto vysmievali. No on sa rozhodol ostatným pomôcť. Jeho snaha sa nakoniec vyplatila, pretože po čase naozaj našiel obživu. Celý naradostený sa rozbehol domov aj s plným košom. No namiesto vďaky ho čakalo niečo iné. Človiečikovia sa sťažovali, že chlieb je menej slaný ako predtým, voda príliš studená a syr nie je ovčí ale kozí. Odvážny človiečik bol smutný, možno aj sklamaný, no napriek tomu živil celú skupinu, lebo to považoval za svoju povinnosť.
Tu sa rozprávanie končí, ale čo poviete, nepripomína vám to niečo?
pôsobiacu v Bratislave. Počas semestra sa snažia stretávať raz do týždňa, pripraviť a spraviť niečo v duchu roverského hesla „Slúžim!”, či už ide o službu sebe, vlasti, okoliu, blížnym alebo bohu. Najskôr som na tieto stretnutie nemala celý rok čas, pretože bývali v čase, kedy som chodievala na brigádu. Tento semester mi to však konečne vyšlo a teším sa z toho. Všetci, s ktorými som sa zatiaľ stretla sú fajn ľudia, skauting ich baví a chcú sa mu venovať aspoň trochu, kým to ide.
Dávame sa do reči. Klasické otázky odkiaľ idú a kam smerujú mi napovedajú že to nebudú len takí nejakí výletníci. Vraj dnes vyrazili z Čičmian, a ešte dojdú kdesi pred Teplice.
Slnko a pomaly na vŕšky kloní, na sivé polia, my sa rozchádzame so stiskom ľavice a poberáme sa každý svojim smerom. Po pol hodinke prichádzame na spomínané táborisko a na stole nájdeme mapy, ktoré tu zostali zabudnuté. Kontaktujeme kamarátov skautov ktorí sú na pochode a informujeme ich o náleze máp. Zajtra im Miro mapy odovzdá.