Jedno krásne sobotné ráno sa družina Opíc vybrala na výlet :). Trochu blata a zamračená obloha nás od cesty neodradili, so smiechom sme sa šmýkali po rozmočenej lúke a veselo prišli až na naše staré známe táborisko na Kubrici. Chceli sme ísť odlievať stopy, ale plány nám prekazili nákladiaky, bagre a traktory, ktoré sa preháňali po lese a zanechali nám len odtlačky pneumatík… Naša cesta však nebola zbytočná. Ukázali sme si, ako rozložiť a udržať oheň aj s mokrým drevom. V horúcich uhlíkoch sme na obed upiekli výborné zemiaky s klobásou 😛 a na záver ich zajedli opečeným jablkom a zapili teplým čajom 🙂
Po slovách na privítanie mala priestor Terina, aby si dokončila odborku Tlmočník, mala naučiť družinu/oddiel nejaké frázy z cudzieho jazyka. Poznáte hru Dobble? Ak nie, tak ide zhruba o to, že je balíček kariet, na každej je 8 obrázkov a vždy hľadáte spoločný obrázok na dvojici kariet. No a my sme sa hrali po francúzsky. Samozrejme, nikto učený z neba nespadol, takže obrázky z hry boli na veľkých papieroch na stene spolu s francúzskym pomenovaním. Vcelku blbé je, keď konečne nájdete správny obrázok, ale nepamätáte si, ako sa povie v tom inom jazyku a tak pozeráte na papiere, no zatiaľ niekto iný nájde správnu odpoveď skôr.
Svoj všeobecný prehľad sme si precvičili pri dostihoch, kde jazdec odjazdil časť trate na koni a potom sám bežal po otázku. Kôň mohol poradiť len toľko, že pohodil hlavou, hrivou, zahrabal kopytom či zaerdžal. Nuž ale čo je to platné, ak máte vedieť meno autora diela Lakomec?
Pri príprave večere sa opäť realizovala Teri, tentoraz kvôli odborke Kuchára – mali sme rožky s mrkvovou a vajíčkovou nátierkou. Môžete závidieť.
Večer sme sa zabavili pri hre Alias, niektoré pantomímy boli skutočne videniahodné, napríklad znázornenie veľryby alebo inštalatéra a neskoršie posedávanie sprestrila hra na spätné otázky a odpovede. Kto by to tušil, že ak by Hanka strela Alana Rickmana, pravdepodobne by sa veľmi zľakla a utekala čo najďalej?
Keďže v sobotu pršalo, výlet sa nekonal. Miesto toho sme otestovali svoju schopnosť spolupracovať pri záchrane sveta pred civilizačnými chorobami a tiež precvičili kreslenie a hlasivky. Hoci sa to nezdalo, čas ubiehal neúprosne a po neskorom obede, keď už dážď utíchol, sme sa išli vyvetrať von. Anina nás naviedla na vyskúšanie si land-artu. Chcela, aby každý skúsil niečo spraviť sám. Ja som aj mala vymyslený nápad, ale ostatným akosi nič nenapadlo, tak sme sa spoločne prechádzali po okolí klubovne a cestou zrobili nejaké drobnosti.
Zašli sme aj na cintorín, pokúšali sme sa v priebehu troch minút nájsť čo najstarší hrob. Stál úplne v rohu cintorína, bol, myslím, z roku 1933. Vedľa bol aj iný, podobne starý hrob, na tom však bolo písmo už zošúchané, ale hmatom sa nám zdalo, že by mohol byť snáď aj z roku 1909, nie je to však isté.
V klubovni sme si spravili takú menšiu dumkovitú aktivitu – čo o sebe neviem. Každý sa podpísal na papier a podal ho vedľajšiemu človeku. Anina položila nejakú otázku a každý napísal takú odpoveď, akú si myslel, že by napísať majiteľ papiera. Potom sa papier posunul o ďalšie miesto a nasledovala ďalšia otázka. Je to isté, budem pracovať v nejakom biologickom či chemickom odvetví.
Po večeri nasledovala hra, na ktorú som sa najviac tešila, filmová hudba! Neverili by ste, ako sa jednotlivé soundtracky filmov podobajú… 😉
V nedeľu sme sa naraňajkovali a dali do poriadku klubovne. Náš víkendový program sa skončil, ale myslím, že zanechal pekné spomienky a inšpiratívne myšlienky! 🙂
Téma storočnice sa ujala aj u nás v oddieli skautiek. Začali sme hneď prvou aktivitou – zakopanie časovej schránky. Nad miestom sme ani veľmi nemuseli rozmýšlať. Kedysi sme už jednu schránku zakopali, tak sme sa rozhodli, že prišiel správny čas na to, aby sme ju otvorili a jej obsah trochu vynovili :). Bohužiaľ zo starého odkazu veľa neostalo, dovnútra sa totiž dostala voda, ale asoň sme si trošku zaspomínali.
Potom prišiel ten správny čas na zakopanie novej schránky. Dovnútra sme vložili list, do ktorého si každá nalepila odkaz, v ktorom boli napísané sny a plány do budúcnosti. Okrem toho si každá vyrobila svojho handrového panáčika, ktorý putoval do pohára spolu s listom. Dohodli sme sa, že o 11 rokov (keď bude 111. výročie skautingu ;)) prídeme schránku znovu vykopať, a zároveň zistíme, čo z našich snov sa nám podarilo zrealizovať 🙂
22. február – Deň sesterstva, alebo Thinking Day sme si pripomenuli aj v našom zbore na piatkovej schôdzke. Družina Rysov pripravila pre skautky malé prekvapenie, tak sa poďte pozrieť ako to dopadlo …
Po piatkových schôdzkach čakalo na naše skautské sestričky malé prekvapenie v spoločenskej miestnoti.
Zopár zaujímavých a zábavných hier, niečo sladké a kopec zábavy. Všetku túto parádu si pripravili členovia družiny Rysov. Sladká a pekná torta, zaujímavé hry , ale aj malé kolečko s menom každej skautky, ktoré im bude pripomínať túto peknú akciu.
Tento rok sme deň sesterstva chceli osláviť, tak ako sa patrí: čiže veľa zábavy, smiechu a malé prekvapko. Prípravy boli dosť narýchlo pre nedostatok času a veľa poviností (hlavne školu ). Uvažovali sme o nejakom vhodnom darčeku, a tak nás napadlo, že upečieme tortu. Aby naše baby mali sladký život, rozhodli sme sa pre „medovú tortu.“ Upiekli sme ju v stredu po škole u Magora. Začo ďakujem aj jeho mamine, že nám dovolila využit ich kuchyňu. Na zhotovení tohto zázraku „torty“ sa podielali: Magor, Matej, Metrix, Sysel a Vlado. Vo štvrtok Magor s Metrixom dorábali tortu a Sysel s Vladom sa zatiaľ veľmo pokúšali vypáliť menovky. Po menších technických problémoch, ktoré sa aj začali, no za chviľu aj skončili, kvôli menšej chybičke krasy (škola). Piatok sa dovypaľovalo. O 1800 sa začala oslava s poradnymi hrami a aj menšim infom o „dni sesterstva“. Nakoniec sa rozkrájala torta, no nie iba jedna ,ale až dve. Druhú doniesol Matej, ktorý mal nedávno narodeniny. Matejovi želáme veľa veľa štastia, zdravia a aby po lyžovačke došiel na shôdzku po vlastných.
Holky mali super nápad. Spravme si Wafle párty. A tak sa aj stalo. Na piatkovej schôdzke sa činili ako sa patrí. Za chvíľku bolo hotové cesto, a potom sa už celá klubovňa ponorila do prekrásnej sladkej vône. A Wafle nielen krásne voňali, ale aj chutili 🙂
Piateho dňa mesiaca lovu, roku 1990, sa skupina dievčat rozhodla, že otvorí svoje srdcia skautským myšlienkam a skautskému duchu a pod vedením sestry Čajky sa prihlásili na „oboznamovaciu“ lehotu, aby sa neskôr mohli stať členkami Slovenského skautingu. Zoznámili sa s históriou svetového a nášho skautingu, s ideami a náplňou skautského hnutia. Vytvorili štyri družinky – Čajky, Lastovičky, Pinky a Sýkorky, ktoré dali základ novému, v poradí štvrtému oddielu skautiek v Trenčíne. „Vydali sme sa cestou poznania, nuž otvorme oči a srdcia dokorán. Rozdávajme lásku, ochotu, pochopenie pre svojich blížnych a chráňme našu prírodu. Dajme sa viesť svojimi ideálmi a nikdy ich nezraďme.“… Prvý rok bol pre nás plný nových zážitkov. Prvý výlet, prvá brigáda, upratovanie našej prvej klubovne, plnenie bodov nováčikovskej skúšky, prvé sľuby, Betlehemské svetlo….. Ušili sme si oddielovú a družinové vlajky a postupne sa dostávali do tajomstiev a krás skautingu. Potom nás prekvapovali vydarené akcie jedna za druhou. Začali sme si dopisovať so skautským oddielom v Barcelone. Medzi našimi skautkami sa objavila prvá družinka včielok. Skutočne veľkolepé boli naše prvé oslavy Dňa sesterstva. Sestra Ochrana vybavila na náš sviatok chatu mimo civilizácie a spolu s ostatnými oddielmi sme prežili nádherné chvíle plné hier, súťaží, spevu a spomínania na ostatné skautky a včielky na celom svete. To sme ešte netušili, že sa časom s mnohými z nich aj zoznámime. Prvé naše skautské zahraničné stretnutie sa uskutočnilo v júli 1991 vo Švajčiarsku. Spoločný švajčiarsko-slovenský tábor nás prekvapil a potešil. Ukázalo sa, že hoci sme veľmi mladý oddiel, naše vedomosti a zručnosti častokrát prevyšovali znalosti domácich skautiek. Bolo to príjemné poznanie, ktoré nás naplnilo hrdosťou. Nasledujúci skautský rok sa prehupol ako sen a bol tu ďalší tábor, Svojsíkov pretek, okresný zraz v Lednických Rovniach, výlety, pobyty na chate. Skrátka, nádherný skautský život vyplnený učením sa v praxi a hrami. Pomaly nás pribúdalo a oddiel sa rozrastal. Začalo sme pravidelne vyrábať a posielať skautské pozdravy ku Dňu skautov, ku Dňu sestrestva, veľkonočné, vianočné a samozrejme aj táborové. Nadviazali sme úzky kontakt so skautkami zo Zvolena. Čas sa nezastavil a prišiel rok 1995 a s ním aj medzinárodné Jaboree v Holandsku. Náš oddiel úspešne reprezentovala sestra Veverica. Prešli prázdniny a na jeseň sme spolu s 1. oddielom skautiek vymysleli a pripravili prvú časť neskôr tak úspešnej medzimestskej hry Zvedavku mestskú. Naše dievčatá s radosťou privítali zástupkyne z iných miest a od tejto doby sa takmer každý mesiac rok čo rok stretali v inom meste, kde prebiehala ďalšia časť Zvedavky. Spoznali sme Bratislavu, Trnavu, Piešťany, Nitru, Nové Mesto, Zvolen, Banskú Bystricu, Dubnicu a iné. Naša činnosť bola obohatená o pravidelné karnevaly, country bále, pričom aj naďalej sme vylepšovali oslavy Mikuláša a Vianoc. Do našich radov prišli prvé vĺčatá a utvorili družinu Mravcov. Začali sme hrávať veľké celoročné hry – Leví kráľ, Poklad kapitána Krivého fúza, Robinsona. Každoročné oddielové narodeniny sme oslavovali mimoriadne dôkladne – veľa hier, súťaží a poschodová torta, ktorá bola z roka na rok väčšia, pretože aj naše rady sa utešene rozrastali. V roku 1997 sa pomerne veľká skupinka skautiek nášho oddielu zúčastnila národného Jamboree v Dánsku. Naša reprezentácia Slovenska a nášho skautingu mala veľký úspech. Naše dievčatá perfektne zvládli hudobné nástroje – husle i flautu, ľudové tance, angličtinu, nemčinu i španiečninu, v skautskej zručnosti sa tiež nenechali zahanbiť. Dostalo sa nám veľkej cti – prijala nás samotná dánska princezná Benedikte. Na záver tábora sme navštívili aj slávny Legoland. Ďalšie zahraničné stretnutie sa uskutočnilo v Anglicku a tak sa v našej kronike objavila fotografia Lorda Baden Powella spolu s našou Pandou. Samozrejme, miesto stretnutia bolo múzeum voskových figurín. V roku 1997 sa náš mnohočlenný oddiel rozdelil a vznikol nový 4. roj včielok.
4. roj včielok a 4. oddiel skautiek Pretože roj včielok vznikol prirodzenou cestou z oddielu skautiek, história obidvoch oddielov sa aj naďalej odvíjala spoločne. Spoločné výlety, akcie, súťaže, skautky pomáhali včielkam a tie staršie im robili radkyne družín. V roku 1998 sme nadviazali užšiu spoluprácu s našimi bratmi zo 4. oddielu skautov. Porozumeli sme si skvele a tak sa niet čo čudovať, že o pár rokov neskôr sme založili spoločný zbor. Stretli sme sa hneď v lete na Eurocore 98 a boli sme radi, že si tak dobre rozumieme. V nasledujúce lete sa naše tri skautky zúčstnili akcií na skvelej Lesnej škole v Jaďovej. A opäť nový skautský rok, spoločné neuveriteľne krásne chvíle – posedenie pri čaji, posedenie v prestrojení za skautky z inej krajiny, rozprávkové posedenia, jesenné hry a súťaže, šarkaniáda, vianočné večierky. A prišiel rok 1999. Prišlo ďalšie svetové Jamboree, tentoraz v Chile a my sme tam, samozrejme nemohli chýbať. Nadviazali sme nové priateľstvá, postretali sa so starými známymi z Holandska a z Dánska. Až sa nám zdalo, že ten bežný skautský oddielový život po týchto zážitkoch už nebude taký neobyčajný. Našťastie sme sa veľmi mýlili. S novým rokom prišli nové aktivity- -spoločne sme začali chodiť do kina, na výstavy, pokračovali vo Zvedavke mestskej. Prežili sme nádherný tábor so Zvolenčankami. V roku 2000 prišla spolu s letom aj celosvetová skautská akcia pre roverov – Moot. Zúčastnila sa jej iba naša Panda, pretože ostatní starší skauti a skautky pripravovali a viedli letný tábor pre naše štvrté oddiely skautiek a včielok. Však nám to všetkým potom Panda pekne dopodrobna porozprávala. Nasledujúci rok 2001 nám pripravil nejedno prekvapenie. Ale tým najväčším bolo snáď vytvorenie nového spoločného zboru vytvoreného zo štvrtých oddielov – vznik nášho 87. zboru Bufiniek. Ako zbor sme sa pustili do práce naozaj s vysúkanými rukávmi. Zorganizovali sme Deň narcisov, zúčastnili sa na záchrane žabiek, získali prvé a tretie miesto na Zvedavke zoologickej v Bojniciach. Letné tábory boli ešte veselšie. Naši bratia nás boli nielen navštíviť, ale pomohli nám v neustávajúcich dažďoch nazbierať poriadnu zásobu dreva. Ako čas ukázal, bolo to naozaj veľmi dobré zborové spojenie. Veríme, že aj naďalej nás čakajú pekné slnečné dni plné priateľstva a pekných zážitkov.
