Stojíš na lúke a počúvaš tichú ozvenu (Hej skauti, hor sa, volá deň!…). Dívaš sa na stromy a trávu, ktorá už dorástla takmer po kolená. Kamarátky s ktorými si tam, nechápu tvoj zasnený pohľad. Oni netušia. Nezažili to. Nerozprávali sa dlho do noci v podsade. Nezobudila ich Ruža z papieru. Necítili vôňu duseného mäska šíriaceho sa tam z tej kuchyne. Nejedli „tie“ placky. Nevedia, že papierová vreckovka nie je len na smrkanie. Nepoznajú, čo pekné sa skrýva za skratkou TP (príp. TTP). Nehrali ešusovú vojnu, ani nebatikovali tričká …
Pre pár skautov je lúka v Kubrici jedinečné miesto (nech si už z tábora odniesli čokoľvek). Ale pre väčšinu ľudí je to len lúka, taká ako stovky iných. A tak sa občas stane, že aj kamarátkam, ktoré nie sú skautky, je ťažké vysvetliť, čo človek cíti pri pohľade na takú táborovú lúku. Je dosť možné, že naďalej budú krútiť nechápavo hlavou a pýtať sa, možno aj trochu s posmechom, prečo ťa to baví. Prečo radšej nejdeš v lete na „plavku“ a v piatok niekde do kina alebo neoddychuješ doma. Nemôžu pochopiť, čo všetko sa skrýva za tak jednoduchým slovom – skauting. Že skauting nie sú len schôdzky v piatok či tábory. Na otázku prečo to všetko robíš, je veľa odpovedí. Dať však nejaké presné a jasné vysvetlenie…no neviem či sa to vôbec dá. Pochopiť to môže asi len ten, kto to zažil.
Jedno je isté, pre väčšinu ľudí, ani pre tie kamarátky, nebudú lúky v Kubrici či na Závade znamenať to, čo pre Teba a pre ostatných skautov z 87. Ďalej budú nechápavo sledovať tvoj zasnený pohľad. A možno si ani nevšimnú jemné chvenie pri spomienkach na leto… (Koho škoda?)
Polly