Mojou najväčšou slabinou je, že sa nechám ľahko nahovoriť na bláznivé akcie. Jednou z nich je aj organizovanie ZVEDAVKY MESTSKEJ v Trenčíne. Už minulý rok som sa zaprísahaval, že to už robiť nebudem. Ale opäť niekto vymyslel bláznivú akciu a dal mi chrobáka do hlavy. To sa potom oprášia po roku zahrdzavené kolieska v hlave a začnú sa točiť. Toto by bolo dobré a tamto je super, ten pripraví to ten zas tamto. Svetielka sa rozblikajú.
Jeden jesenný deň patrí v Trenčíne skautom. Zvedavka priláka nejedného zvedavca. Doteraz to bolo len pre skautov, ale tento rok bol výnimočný. Veď ako každý rok. Z hradu sme sa presunuli do podhradia, priamo do srdca mesta, na námestie.
Príprava bola dlhodobá – 2 mesiace, najmä vybavovanie povolení a nepríjemné papierovačky dajú zabrať. Druhou najťžšou úlohou bola propagácia. Letáky pre verejnosť, kde sme informovali ľudí o skautskej organizácii a skautingu v Trenčíne, plagáty s pozvánkou do škôl, diplomy, časopisy SKAUT, sprievodné akcie a množstvo ďalších drobností, ktoré sú však často podstatné.
Všetko sme však zvládli, tak ako aj priviezť a postaviť podsady a viazanú bránu (za pomoci bratov z 32. zboru – ĎAKUJEME), zorganizovať deti do skupín, muselo to klapať ako švajčiarske hodinky. Veď aj klapalo, každý vedel čo má robiť. A tak sme nakoniec za prítomnosti dvoch televíznych štábov o 10.30 odštartovali súťaž. Na deti čakalo niekoľko záludností, ale poradiť si s nimi im nerobilo problém. Popri súťaži sa v našom skautskom „tábore“ zastavovali mnohí ľudia, okukovali, chválili, deti sa bavili na sprievodných akciách – odtlačok prsta na večnú pamiatku, hod loptou do klauna, pílenie dreva a iné.
Čas pre súťažiach vypršal, rýchle vyhodnotenie v uzavretom stane a víťazi môžu vystúpiť na pódium.
Pomaly sa námestie vyprázdňuje a my balíme podsady a bránu. Každí z organizátorov je už unavení, keď v tom nám dôjde pri prevoze materiálu na jednej z najdôležitejších križovatiek benzín. Také malé vzrúšo na záver. Dopadlo to našťastie dobre.
A stála tá námaha za to? Každí si z toho zobral čo chcel, ja zopár pekných zážitkov, rozžiarené oči detí, ktoré si skúšali prepíliť drevo, alebo postarších pánov, ktorí sa pristavili a ukazovali deťom ako na to. Avšak jedným z najsilnejších zážitkov bolo, keď sa k nám prihlásila „kúzelná“ babička a spomínala na to aké to bolo, keď skautovala po vojne. Jej milé ocenenie nášho úsilia hrialo na srdci.
PS: poďakovanie patrí aj časopisu MÉDIUM, že nám poskytlo toľko priestoru.
br. Ignácio
87.skautský zbor Trenčín
publikované v časopise Médium 1/2005
