Tábor Kubrica 2003- 2.časť

Končí sa prvá časť tábora,  varíme obedík a rozmýšľame nad tým, aké to bude oproti „klasickým“ táborom….
Prvou veľkou zmenou bolo to, že sme mali akoby 24 hodín denne osobné voľno, ale za tých pár dní sa toho veľa udialo:
Počiatkom našich dobrodružných chvíľ bola snaha o utvorenie nového denného poriadku, ktorý by vyhovoval všetkým. Neskôr sa ale ukázalo, že je to zbytočné, pretože sme sa dobrovoľne vzdali hodiniek, mobilov a inej elektroniky. Akousi časomierou sa mal stať vodca tábora a jeho „keď budem hladný, bude sa jesť, keď budem …“ Táto časomiera bola presná, i keď bolo pod mrakom a sklamali aj slnečné hodiny. A ako sme riešili nočné služby? Tie sa mali vystriedať po prehorení jedného polienka, neskôr nastala zmena, po vykvapkaní jednej fľaše vody. Postupom času sa stali pravidlom neskoré obedy i večere. Spätí s prírodou sme jedli na priestranstve pred kuchyňou, aby nám lepšie trávilo. Pre svoje kulinárske schopnosti si najväčšie uznanie vyslúžili Mongol, Polly a Stenly.
Čo sa nezmenilo bol Tajný priateľ, ktorému sme lístočky mohli hádzať do nového typu pošty: každý mal svoju obálku s menom zavesenú v hangári + jedna bola pre návštevu.
Mávali sme častejšie posedenia pri ohni, kde sme boli neustále vo víre pesničiek doprevádzaní gitarou. Bravúrne spojenie týchto dvoch činiteľov sa prelinulo až k budíčkom na gitare.
Program tvorilo mnoho zaujímavostí: batikovanie; výroba svietnikov, ktoré nám poslúžili pri nočnom nástupe i svietení v podsadách (dovolené vodcom tábora pri dodržiavaní bezpečnostných zásad), čo dotváralo celkovú romantiku večerných dumiek; náramkov (ne)priateľstva, do ktorých sa smelo pustili aj chalani povzbudení Mongolovým príbehom, ako na vojne plietol … (dve na tri ;o).
Spestrením dní bola ešusovka; športy ako futbal, volejbal, čamprla; čajovňa; masáže; lezenie a zlaňovanie.
Hoci už máme nejaký ten rôčik, stále v nás prebýva duch dieťaťa a tak sme si zahrali aj zopár hier. Začali sme obliekaním Slávky a Janka do všetkého, čo sa dalo na nich navliecť; využitím vlastných tiel sme zostavili rôzne obrazce (87.,   ,   ). Na chvíľu sme sa vcítili do húseníc, hrali sme aj ruský bazár, Mraky, Pád dôvery, zdvíhanie človeka na dvoch prstoch, Hoganov dom. Bobo nám pripravil Svojsikáč s netradičnými úlohami. Dva dni nám spríjemnili Bodyguardi, pri ktorých mal osobný strážca chrániť hviezdu a tým sa koedukované dvojice mohli lepšie spoznať.
V noci nám nedali spať početné prepady, ktoré sa nám podarilo zlikvidovať (väčšinou) ešte v ich počiatkoch. Odmenou pre nás bolo pílenie dreva do kuchyne a pripravený Country bál skupinou Bluehope (2. oddiel skautov)
Chalani ku koncu poodhalili rúško svojej čertovskej stránky a počas poslednej oficiálnej táborovej noci nám pripravili prekvapenia v podobe lanom obviazanej podsady, lavórom a stolom pred ďalšími a rozobraným stanom.
Počas celého tábora foťák koloval z rúk do rúk a je na ňom zachytených množstvo pestrých chvíľ. Tieto zábery nám budú pripomínať ako bolo fajn.

Šik a Pedrica

:: POŠTA
Predstavte si, že vstúpite do hangáru a tam pred vašimi očami visia…obálky s menami táborníkov. Dokonca sa nezabúdalo ani na návštevu. Už si asi viete domyslieť na čo slúžili, či nie? Nie! Nebojte sa! S korupciou to nemá nič spoločné. To bola naša úžasná táborová pošta, ktorá bola rýchlejšia a spoľahlivejšia než UPS. I keď cez UPS vám určite nechodia listy a darčeky od tajných ctiteľov, ako to bolo u nás na tábore. A ak áno, tak ste najšťastnejší človek pod slnkom, no pokiaľ vám nepíšu výpalníci a podobné remeselnícke združenia.

:: ČAS
„Keď máte málo času, zahoďte hodinky, skryte ich do skrinky“ To bolo motto našej júlovej revolúcie pod vedením súdruha Mongola. Nastala násilná kolektivizácia hodiniek, mobilov a inej techniky. A nastal raj na zemi. „Všemi“ nenávidený budíček kapituloval. Platilo ďalšie motto revolúcie:“Keď vstaneš, tak je vždy ráno.“ Budíček si však predsa len našiel cestu k nám. V novom dizajne sa predstavil ako milovník trampskej hudby prostredníctvom svojich pravoverných (Stenlyho a Mongola). Vďaka revolúcii sme sa dostali na 100% Meriva (=prispôsobivosť). Kto sa komu prispôsoboval? No jedine čas nám! Nestáva sa každý deň, že si pánom svojho času! My sme vládli až tzv. 7 dní.

:: VERSACE STYLE
Farbami leta 2003 sa stali:
Fialová, červená, zelená
k tomu biela bielená
táborová kvalita
batikujte do sýta.
Najvyhľadávanejším trendom sa stali tričká žiariace týmito farbami, pričom ich dizajn závisel výlučne od šikovnosti a fantázie jednotlivých farbiarov (ale aj od absorpčnej schopnosti špagátu). Jednoducho batikovaniu sa „meze nekladú“ Stačí keď sa spýtate bratov Tipa, Tapa a Mongola, ako dopadli ich modely, ktoré pred farbením pripomínali všetko iné, len nie tričká.

:: SALÓN
Keďže tento názov je veľmi všeobecný a dá sa chápať viacerými rôznymi spôsobmi, trebalo by preto dodať asi toľko, určite si viete predstaviť čo sa na táboroch robí ……..(priestor na rozmýšľanie)………… Áno, máte pravdu, okrem zábavy sa aj ťažko pracuje. A tak, keď nás príde navštíviť jedna osôbka (Olinka) s dokonalými rukami, nikdy neodoláme. Myslím, že by nikto nedokázal odolať takej lákavej ponuke: „chce niekto uvoľniť stuhnuté svalstvo?“ Neváhali sme veľmi dlho a náš hangár sa zmenil na masážny salón, v ktorom vám ponúkajú dvojaké služby. Prvá by mala byť každému jasná – masáž, a tá druhá nemá od prvej veľmi ďaleko. Je to kurz masáže s neodolateľnou ponukou – prax na živých modeloch.

:: DOPING
Radi snívate? Čo takto sladký sen?! Zbožňujete cukríky všetkých druhov, tvarov, veľkostí a farieb…. …. to ste na správnej adrese. Welcome to tábor bonbon-nonstop-dávka. Nultý ročník nasadil latku veľmi vysoko, 53 balíčkov v jednom týždni. Určite ste toľko sladkých ľudí ešte nikdy nevideli na kope. Nebojte, nikto sa nepredávkoval. Na všetko dohliadal docent poslednej pomoci Stenly a jeho vyškolený tím (každý dobrovoľník bol vítaný) Už teraz by sme vás radi pozvali na ďalší ročník bonbon-nonstop-dávky, ktorého úlohou bude preskočiť latku. Povinné zápisné minimálne 53 balíčkov na osobu. Kto neskáče, neje cukrík! Hej, hej, hej!

:: SOPELOVKA (Sopel VEŽA)
Na túto atrakciu sa čakalo skoro celý tábor, keďže to bolo technicky veľmi náročné dielo. Jeho zrodu predchádzalo veľa príprav a námahy. Konečne nastal deň D a prvý odvážlivec (zakladateľ Sopel) sa vybral na prieskum do výšin. Po úspešnom testovaní bola veža sprístupnená širokej táborovej verejnosti. No šírka verejnosti bola limitovaná veľkosťou sedáka. Veža poskytovala aj ďalšie vymoženosti než len výstup a zostup. V ponuke bolo aj foto na vrchole a tí náročnejší lezci si mohli vychutnať pár stotín voľným pádom, čiže zlaniť veľdielo. Škoda len, že Sopelovka sa nedožila takého úctihodného veku, aby privítala ďalších táborníkov. Jej katom sa stal br. Píšťala. S láskou a adrenalínom v krvi spomíname 🙂

Dodko a Maja