Tábor Kubrica 2003 – 1.časť

Cez všetky tie malé či väčšie ťažkosti, ktoré sprevádzali prípravu tohtoročného tábora, sa našťastie podarilo dostať materiál i celkové skautské osadenstvo 87. zboru Bufinky na kubrické táborisko a prežiť tam dvojtýždňový pobyt v prírode. Zmena minuloročného miesta za mnohým dôverne známu Kubricu nebola jediná novinka.
Na rozdiel od minulých rokov, tentokrát bol tábor rozdelený na dve časti, prvý týždeň prišli vĺčatá a včielky, druhý patril najmä starším skautom a skautkám. Tradične, ešte pred oficiálnym začiatkom, nastúpili stavači-makači, ktorí postavili ťažšie stavby a pripravili všetko potrebné pre začiatok prvého tábora nesúceho sa v rozprávkovo-dobrodružnom duchu. Druhý už nemal pevnú programovú štruktúru a tvorili si ho viac menej samotní účastníci. To, ako sa vydaril, nech posúdi každý sám, no myslím, že z každého tábora si človek odnesie kopec nezabudnuteľných zážitkov a spomienok.
Tí, čo sa zúčastnili tejto len raz za rok sa opakujúcej akcie, si teraz určite pospomínajú na množstvo krásnych okamihov a ostatným, ktorí s nami nemohli byť dlhšie, či sa neprišli ani pozrieť, sa pokúsime priblížiť tú neopakovateľnú atmosféru spolu s programom, aký prebiehal na jednotlivých táboroch.

Robinsoni
Hra samotná sa vlastne začala ešte pred nástupom do tábora na jednej družinovke, kde za účelom akejsi animácie a prenesenia sa do deja bol premietnutý film Stroskotanec. To, že ani piataci nie sú schopní sedieť 15 minút bez toho, aby do seba štuchali, kopali alebo sa rozprávali sa dalo čakať, no išlo hlavne o to, ukázať budúcim hráčom-dobrodruhom, že aj v modernom svete je možné stroskotať na neobývanom pustom ostrove.
Pravé stroskotanie nasledovalo už druhý táborový deň. Počas dňa organizátori postavili akýsi simulátor lietadla. Boli to dve hojdačky so sedadlami pre každého pasažiera. Potom, ako sa zotmelo,hráči dostali na oči šatky (keď tma, nech poriadna), pochytali sa za ruky a spolu sme odišli k lietadlu. Nebudem opisovať, ako som všetkých pojednom prenášal cez potok a i tak neostali všetci suchí, no nasledovné stroskotanie lietadla bola odpaľovačka, aká sa na správnu etapovú hru patrí. Lietadlo sa začalo kymácať stále prudšie, motory vybuchli. Po dopade lietadla sa naskytol dopredu pripravený obraz havárie. Ale nech sa organizátori snažia ako chcú, nie vždy všetko vypáli presne, a tak deti hrali bludičky s jednou baterkou naviac. Etapy pokračovali každý deň. V druhej mali
stroskotanci za úlohu spoznať okolie, zistiť prípadné známky civilizácie a preskúmať možnosti ostrova, na ktorom sa ocitli. Prvé myšlienky stroskotanca vedú k záchrane, k tomu, že ho bude niekto hľadať, preto ďalšou etapou bolo získavanie ohňa. Bez zápaliek, len za pomoci drievok. Trochu odvážna úloha sa ukázala ako nesplniteľná (nepodarilo sa to ani mne), stačilo teda, keď si každý vyrobil luk a vyskúšal čo najrýchlejšie vrtieť paličkou. Zapaľovalo sa aj pomocou lupy a dokonca, zohnali sme si pazúrik, z ktorého oškieraním o pilník lietali iskry. No, chytiť takú iskru tiež nie je žiadna sranda. Pomoc však odnikiaľ neprichádzala. Stroskotanci sa museli postarať sami o seba. Ich úlohou ďalšej časti etapovky bola príprava jednoduchého jedla. S potrebnými ingredienciami sme sa vybrali k ohňu. Z jednoduchého cesta sa urobil šúľok a ten sa omotal okolo palice. Išlo síce o menej akčnú etapu, ale pocit z vlastnými rukami vyrobeného pokrmu, ktorý sa miestami dal aj jesť, bol natoľko silný, že sa to všetkým zapáčilo. Pobyt na ostrove sa predlžoval, bolo treba začať pomýšľať na záchranu. V piatej etape sa hráči rozdelili do dvoch skupín, kde každá mala
postaviť loď. Skupiny medzi sebou súťažili, víťaz bol ten, kto prvý vztýčil na lúke plachtu. Údel stroskotancov sa chýlil ku koncu, poslednou úlohou malo byť doplnenie zásob vody a odchod z ostrova. Tu sa hra začala dramatizovať. Pri hľadaní prameňa chalani narazili na neznámu kostru, ktorá mala pre nich odkaz. Mali nájsť chatrč bývalého obyvateľa. Po ceste stretli krvilačných kanibalov a
cestu ďalej si museli prebiť cez nich. I keď táto časť hry bola pomerne akčná, deti akosi nemali dobrodružnú náladu. Tá prišla až v príbytku mŕtveho osadníka, kde čakala mapa k pokladu. Celý večer nemohol nikto vydržať, kedy sa vydáme za pokladom. Vydali sme sa neskoro v noci. Atmosféra neskutočne zhustla hlavne vtedy, keď chalani začali pomýšľať na kanibalov z poobedia. Držali sa tesne pri sebe a baterkami prečesávali tmu. Dostali sme sa k neznámej hrobke. I keď som bol organizátor, celé okolie pôsobilo v strede noci mysticky. Kdekomu sa triasol hlas počas neľahkého kopania pokladu. Konečne sa objavila truhlica. Kľúč zapadol a ozvalo sa užasnuté:“áááá!“ Pozoroval som ich tváre. Na každej bolo toľko úžasu, prekvapenia a vzrušenia z dobrodružstva, že som pocítil niečo podobné. V tábore sa delil poklad. Niečo tak krásne by som od nich asi nečakal. Nikto sa nehádal, ten, čo rozdeľoval, dal sebe ako poslednému, boli ako bratia.
Určite je mnoho vecí, ktoré by sa dali tejto hre vytknúť, no hľadanie pokladu bolo tak silným zážitkom že sa naň dlho nezabudne. A to je myslím najväčšia odmena pre organizátorov.

Poďakovanie: Mongol, Stenly, Tip, Tap, Polly

Sopel

Lesné víly
V nedeľu, po tom ako sme vylepšovali tábor za nami prišli dve víly Leifíny a Lessani. Prekvapilo nás to, ale zdali sa nám byť milé tak sme ich vypočuli. Doniesli nám heslo, ktoré sme sa mali naučiť a porozprávali nám o zlom Saurenovi, ktorý chce zničiť tieto lesy Catanduandské a kráľovnú víl Eileen. Odišli a povedali, že ešte prídu a odvedú nás na tajnú radu. Prišli až večer. Pochytali sme sa za ruky a vykročili. Za chvíľu sme nečakane zastavili a spredu nám víla Leifíny poslala správu, že odteraz musíme byť ticho a nepovedať ani jediné slovíčko. Po dlhej ceste tmou sme dorazili k nejakým stvorenia s fakľami. Boli to lesní strážcovia. Rosnička im povedala vopred naučené heslo. Ochrancovia lesa chvíľu váhali no potom odstúpili. Nechali nás prejsť a odprevadili nás až na veľkú radu. Tam nás už čakala kráľovná víl Eileen. Všetky sme si posadali do polkruhu okolo nejakej nádoby v strede. Eileen nám porozprávala o našom poslaní a prečo nás sem vlastne zavolala. Mali sme sa
stať divožienkami, aby sme mohli zachrániť Catanduandu. Všetky sme samozrejme súhlasili a tak nás rozdelili do štyroch skupín : Mandeila, Makalu, Mengela , Merrea. Bolo to nádherné. Sedieť medzi sviečkami, hľadieť na kráľovnú víl a vedľa seba mať kmeňové spoločníčky. Na ten večer sa nedá zabudnúť. Keď som sa ráno zobudila myslela som, že to bol len sen. Z omylu ma vyviedli víly, ktoré nás opäť navštívili, aby nám poradili. Nevedeli ako máme Saurena poraziť, ale vedeli kto nám pomôže. Mohli to byť iba najstarší obyvatelia lesa. A tak sa každý kmeň vydal hľadať ten správny strom, ktorý by nám pomohol. Museli sme stromy ozdobiť a spraviť pre ne obrad, ktorý by ich zobudil. Potom už iba čakať od západu do východu slnka. Boli sme nedočkavé avšak ukľudnil nás večerníček od Veve, ktorý nám rozprávala na Mlhavých pláňach. Miesto, kde sa divožienky stretávali a radili s vílami.
Prvé čo sme ráno urobili bol šprint k stromom. Náš sa volal Sailen. Najskôr sa nám zdalo, že tam nič nie je, až neskôr sa naše pohľady upreli na stočený kúsok pergamenu zavesený na strome a maličké kúsočky pohádzané okolo. Pergamen bol popísaný zvláštnym písmom. Niektoré písmená boli preložené na malých papierikoch, no väčšina nám chýbala. Už sme skoro odišli, keď sme si náhle niečo všimli zavesené na kmeni stromu. Boli to amulety! Nádherné červené amulety v tvare listov. Keď už na Mlhavé pláne prišli všetci začali sme lúštiť. Dozvedeli sme sa, že máme hľadať kryštál kráľovnej Eileen, ktorý jej Sauren ukradol. Neskôr poobede sme sa stretli dole na Mlhavých pláňach, kde nám víly oznámili, že nás Sauren objavil a zistil aké sme silné a preto otrávil všetko jedlo. Musíme si pripraviť svoje vlastne jedlo zo špeciálnych ingrediencií, ktoré sme mali hľadať. Po úpornom hľadaní, plnení úloh sa nám konečne podarilo nájsť všetky potraviny, z ktorých sme spravili placky a konečne získali imunitu. V stredu sme boli ochránení a tak sa nám nemohlo nič stať. Vybrali sme sa na celodenný výlet. No ale vo štvrtok nás za to Sauren potrestal.
Tentokrát otrávil Eileen. Zachrániť ju mohol iba lektvar z prírodných živlov. Bežali sme k stromu či tam už nie sú odkazy. A naozaj boli. Dozvedeli sme sa že máme s tých kúskov, čo sme tam práve pozbierali, zložiť amulet a vyfarbiť ho prírodnými farbami. Nič o protilátke. Ibaže najskôr sme museli splniť veľa úloh spolu a niektoré zvlášť po kmeňoch, aby sme to dostali. Každý kmeň dostal prášok farby akej mali amulety. Všetko sme to nasypali do nádoby a pomiešali Eileen sa napila a hneď jej bolo lepšie. Lesanie a Leifíny nám dali radšej z čarovného nápoja, aby nás už viac Sauren nemohol otráviť. Druhý deň hneď ráno za nami prišli víly a povedali nám, že dnes je sviatok víl HARIHAR. V ten deň si mal každý spraviť stánok a niečo v ňom predávať alebo poskytovať svoje schopnosti na čo chcel. Niektorí za úsmev, iní za žmurknutie. Niektorí boli v stánku ako kmeň, iní po dvojiciach. Veľa divožienok učilo viazať náramky. Sisi a ja sme veštili. Prišla sobota- posledný deň kedy môžeme zachrániť Catanduandské lesy! Mali sme iba amulet , ale čo z toho, keď sme nevedeli kde hľadať Saurena. Jediné čo nás napadlo bolo ísť k stromom a požiadať ich o pomoc. Nebolo to márne, pretože už nás tam čakali odkazy. Zobrali sme ich a išli lúštiť všetci spolu. Víly nám medzi tým priniesli živú vodu pre pútnika, ktorý nám ukázal cestu ďalej. Za chvíľu sme dorazili k Saurenovej skrýši. Veľmi sme sa báli, ale museli sme tam ísť. Na jeho území bola porozhadzovaná mapa, ktorú sme potrebovali. Lenže, keď sme sa hýbali Sauren nás mohol nechať skamenieť, tak sme ho na chvíľu uspali pomocou veľkého amuletu. S mapou sme rýchlo utekali do bezpečia. Podarilo sa nám ukoristiť aj kryštál! Lenže Sauren zajal vílu Leifíny! Nemohli sme ju tam nechať, a tak sme sa vybrali vyjednávať. Samozrejme, že za ňu chcel kryštál. A to teda nie. Spojili sme dokopy našu silu v amuletoch a oslobodili sme našu vílu. Ešte nám zostával poklad. Poskladali sme mapu a vydali sa hľadať kryštáliky šťastia pre každú z nás. S nimi a s našimi amuletmi sme navždy porazili Saurena. Všetky sme boli náramne šťastné! Zabávali sme sa, radovali až do večera. Vtedy za nami prišli víly a odviedli nás na Mlhavé pláne. Nikdo nevedel, čo sa bude diať. Bola tam kráľovná Eileen a celá žiarila. Každú z nás si zavolala a pasovala ju krásnou veľkou kvetinou za vílu. Bol to zatiaľ najkrajší týždeň v mojom živote a ešte dlho budem ľutovať, že skončil.

Vrťa

V sobotu prichádzame na Kubrickú lúku, ktorú pred týždňom chalani pokosili a babenky pohrabali. Pár ľudí, čo tu boli už od piatku postavili hangár a kuchyňu. Tá sa neskôr stala miestom viacerých stretnutí a posedení… Inak sme v sobotu stavali tábor. Väčšina ľudí robila koľko vládala, niektorí aj viac. Večer pár ľudí išlo na prechádzku, niektorí sa bavili v hangári a ostatní išli spať do svojich podsád, alebo stanov. Ráno o 4 už boli včielky a niektoré skautky a vĺčatá hore. Najskôr len ležali vo svojich teplých spacákoch, ale po chvíli ich to prestávalo baviť, len tak ležať a načúvať či už nie je budíček. Tak vstali a začali pobehovať okolo stanov. Asi sa už veľmi tešili na nový deň, keď sa im chcelo vyjsť pekne z teplúčka do tej zimy. (pozn.:možete mi veriť, že trochu ďalej od pece už bola poriadna zima :-)) Nedeľa 8:00 hod – konečne budíček. Čo na tom, že už skoro všetci hore. Pokračujeme v stavbe tábora. Na obed nás prišla navštíviť Čajka, Olinka… Už sa nevieme dočkať, kedy sa začnú táborové hry. Po zotmení sa všetko konečne rozbehlo. Vĺčatá si vyskúšali aké je to stroskotať na lietadle a prežiť týždeň ako Robinsoni… Dievčatá sa zas dostali do tajomného sveta lesných duchov.. ..a svojím podpisom na veľkej rade prisľúbili, že urobia všetko,
aby zachránili lesy v Kubrici….Pondelok – po dvoch dňoch práce na táborisku sa išlo konečne hrať. Doobeda sa hrali etapové hry. Po obede mala pripravené hry Pedrica s Ross…Jednou z najťažších úloh na tábore bolo získavanie bobríkov. Hlavne b. mlčania. 24 hodín mlčať nie je také jednoduché, ako to vyzerá. Úspech je už aj nehovoriť 6 či 12 hod. A keď niekto vydrží až 24 hodín neprehovoriť tak to klobúk dolu. Rovnako nie je ľahké prekonať sa a držať bobríka nejedenia sladkého práve v deň skvelého sladkého obeda.
Včielky a skautky sa ukázali pri tvorbe náramkov priateľstva. Tie potom dávali svojim priateľom… a aby som nezabudla baby to naučili aj chalanov. Ako povedali išlo im to fakt dosť dobre (tí naši chalani sa naozaj nezdajú). Dostali za ne nejedného bobríka zručnosti. Večer zas na oplátku chalani hrali s babami futbal … (ani tie naše babenky sa nezdajú – možno raz z nich budú aj futbalistky…)
Zaujímavosti z prvého tábora:
ešusovka – Prvé dni na tábore bolo strašne teplo. Nuž sme išli hrať ešusovú vojnu. Potok a la Kubrica však bol príliš malý a okolo stanov sa polievať, nie je príliš múdre. Náhradná verzia vyzerala asi tak, že sme dali na spodnú veľkú lúku 3 veľké hrnce s vodou. Najskôr hralo len pár ľudí. Čiže voda z hrncov bohato stačila. Po chvíli sa pridávalo stále viac zábavy chtivých skautov. Tu Mongol prišiel s krásnym nápadom. Priniesol hadicu a z potoka skúsil dostať vodu rovno do hrncov. Trvalo to dlho, kým sa to podarilo. Takže zostalo len pár skalných oblievačov. Hrnce sa konečne naplnili. Super. Naplniť ešus a vyliať ho
na niekoho. Voda – vlastne skôr blato sme mali všade … ale bolo to super. No a keď slnko zašlo za mraky, zobrali sme všetky hrnce, vyliali posledné blato… a koniec bahnovej ešusovky 🙂 Iný spôsob ako sme sa počas horúcich dní schladili bol vodný basketbal. Asi tak, že všetci do plaviek! Do vody sme namočili špongiu. Dali na ihrisko 2 kýble so studenou vodou. Tri krát si prehodiť a potom trafiť do kýbla. Obrancovia často bránili kýble vlastným telom, aby nepadol kôš, ale väčšinou márne. Buď v ňom skončili samy, alebo aj so špongiou… Po 20 minútach mokrej naháňačky bol výsledok nerozhodný. Obe družstvá boli rovnako mokré. Vodné hry boli skvelé na schladenie, ale obyčajnej sprche sa nič nevyrovnalo. Tá sprcha čo chalani postavili.. no tak tá.. to bolo ako pohladenie. Je to fantastický pocit dať všetkú táborovú špinu preč. Stačilo nájsť pár obetavých ľudí, čo pumpovali vodu a skoro sme mali raj na tábore.
Aj tento rok prišiel Karol. Sorry – priletel. Doviedol aj kamošov, malých karolov. Vôbec sa nás nebáli. Prileteli, sadli si na prst, poobzerali si nás a znova odleteli. Pozn. Karol = motýľ.
Meditácia. Po jednej rozcvičke prišla špeciálna rozcvička pre oneskorencov Vrťa a Veve. Začala sa celkom normálne hlava doprava, hlava doľava až znavené telá klesli s námahou k zemi a začali vymýšľať alternatívne cviky. Až na to vznikla meditácia na koncentráciu žalúdkov pred obedom. Postupne ku koncu tábora sme ju doviedli až k úplnej dokonalosti.

Polly

Fotogaléria z Tábora Kubrica – 1.časti: