Roveri na M.Fatre po 11 rokoch

Roveri na Malej Fatre po 11. rokoch

Písal sa rok 2003 a skupinka roverov sa vydala na veľkú výpravu mimo poznaných krajov Inovca a Bielych Karpát. Vydali sme sa na prechod hrebeňa Malej Fatry – jedného z najkrajších ale aj najnáročnejších hrebeňov na Slovensku.  Teraz v roku 2014 sa opäť roverská partia v podobnom zložení vydáva na túto hrebeňovku. Ako sme to prežívali pred 11. rokmi a ako dnes?

87zbor-fatra-2003
Článok v Skautovinách o výprave z roku 2003

 Zloženie výpravy:

  • Rok 2003 – Ignácio, Herkules, Mišo, Tip, Tap, Mongol, Stenly
  • Rok 2014 – Ignácio, Herkules, Mišo, Tip, Tap, Mongol, Miro

 

Ráno sme sa Busom dostali do Štefanovej. Vystupujeme na parkovisku a spomíname ako to tu vyzeralo pred tými 11.rokmi. Moc sa to nezmenilo. Stále také ošarpané kameňom obložené WC, ale pribudli aj nejaké suveníry a premáva  vláčik s maďarskými ešpézetkami. No nič to, ideme radšej ďalej. Prechádzame cez Štefanovú okolo penzióna Sagan smerom na Jánošíkove diery. Rebríky sú vynovené, pekne nazinkovené, tak snáď pár rôčkov turistom poslúžia.  Stúpame už hodne dlho do kopca, po rebríkoch alebo strmým chodníkom. Mám pocit že pred tými rokmi to bolo bližšie. Konečne sme v sedle a dávame prestávku. Vybalujeme svačinu a posilňujeme sa. Herkules nás troška poháňa, aby sme sa zdvíhali, že na večer hlásia nejakú búrku. Tak teda hor sa smerom na Veľký Rozsutec.

Ide nám to pomaly, ale naberáme výškové metre. Pripadám si ako pred tými rokmi, veľký batoh v ktorom je kopec zbytočností, sa zarezáva do pliec, človek je nepoučiteľný. Stále nosím po kopcoch kopec hlúpostí, ktoré mi netreba :-). Áaa, konečne vrchol Rozsutca, slniečko sa na nás usmieva a my obedujeme v hlúčiku turistov na vrchole. Zostup dolu je ešte náročnejší ako výstup. Pomáhajú nám aj paličky, lebo kolená už začínajú bolieť. Sedlo Medziholie nás víta príjemnou trávičkou, tak neodoláme a lebedíme. Opäť ale po chvíľke oddychu musíme naložiť batohy na plecia a ísť dobyť Stoh. Chalani spomínajú ako kdesi objavili parádnu skratku na vrchol plnú čučoriedok. Tentoraz sa nedelíme a pekne všetci spolu drápeme na vrchol. Tu si dáme posilňujúceho wifona, a opäť brutálny zostup do sedla.

Ja s Mirom ideme pomaly a chalani nám ujdú, už ich len vidíme pred nami ako sú na hrebeni. Poludňový grúň a ja už začínam mať dosť. Ešte nás čaká kúsok hrebeňa a vytúžená chata pod Chlebom. Pred 11 rokmi sme to zrúbali cez grúň k chate Vrátna kde sme spali. Teraz je tam kalamita, chata nefunguje, tak sme radi že môžeme prespať pod Chlebom. Zostup z hrebeňa na chatu je traverzom a dosť prudký, ale zvládame ho a tešíme sa na chatu. Hurá chata pred nami. Skladáme ťažké batohy, prezúvame sandále. Mám pocit ako keby lietam, ľahké nohy bez vibramiek, a ťažkého batohu. V jedálni objednávame jedlo a večeriame. Sedíme pri jednom stole a debatíme o živote, spomíname na všetko možné a nemožné. Medzitým sa stíhame prestriedať v sprche. O 23 hodine ukladáme dolámané a zničené telá  na zaslúžený spánok v podkroví chaty.

Ráno sa budíme na budík, ale vonku nás privíta nepríjemná hmla. Zvažujeme ako ďalej, ale po vzhliadnutí predpovede počasia sa rozhodujeme pre zostup do Šútova.  Zostup je dlhý ale spríjemňujú nám ho čučoriedky ktoré zberáme a v lese nachádzame priamo pri chodníku aj pekné dubáčiky. V Šútove začína poprchať a na vlakovú zastávku prichádzame za slušného dažďa. Zastávka je zničená a zdevastovaná, ale schováme sa pred dažďom. Počas cesty vlakom sa búrka ešte viac zosilní, a my sme radi že sme zvolili zostup z hrebeňa. Opäť ako pred 11 rokmi si hovoríme, že sa vrátime a dokončíme hrebeňovku celú. Tak snáď do tretice sa nám to podarí 🙂

 

V Trenčíne na stanici sa unavený ale spokojný lúčim s kamarátmi a bratmi rovermi s ktorými som toho veľa v mladosti zažil  a som rád, že nás stále niečo spája…

 

Ďakujem  za pozvanie na pekný výlet a teším sa zase o 10 rokov na Malú Fatru, alebo žeby aj skôr ?

 

Foto z akcie: Tip-Tap