Kde bolo, tam bolo…

…alebo malá rozprávka aj pre tých, ktorí neboli na tábore.

Svet bol jedným veľkým bludiskom, kde žili 2 druhy: myšky, ktoré boli iba zvieratká, a človiečikovia, čo sa považovali za pánov sveta.

Oba tábory mali jednoduchú úlohu – prežiť. Jediným spôsobom bolo nájsť potravu v spleti rôznych uličiek. Kým myšky denno-denne vyliezali zo svojho domčeka a prechádzali bludiskom, človiečikovia si najskôr vytvorili strategický plán, potom sa rozdelili do skupín a až potom sa vydali hľadať svoju potravu. Oba druhy svoju potravu skôr či neskôr našli. Myšky každý deň vyliezali zo svojej skrýše a išli za svojim zdrojom obživy, a tak okrem plných brušiek mali príležitosť spoznávať ostatné zákutia bludiska. No človiečikovia boli pohodlnejší, svoje obydlie presťahovali priamo ku zdroju, nemali záujem objavovať ďalší svet.

No ako to už býva, nič netrvá večne. Zásoby potravy sa zmenšovali a zmenšovali. Kým myškám sa to zdalo prirodzené a pri svojich potulkách sa obzerali aj po iných zdrojoch, človiečikovia boli šokovaní. No napriek všetkému ani jeden z nich nepovažoval za potrebné opustiť svoj domov a hľadať riešenie. Jednoducho čakali, že tak, ako sa niekto postaral o to, aby existoval tento ich zdroj, postará sa aj o jeho doplnenie.

Iba jeden človiečik si to nemyslel. Čím viac nad všetkým uvažoval, tým logickejšie sa mu zdalo, že sa musia vydať hľadať ďalej. Snažil sa o tom presvedčiť aj ostatných, ale nikto mu neuveril. Iba jeden zvedavec počúval jeho rozprávanie, no nakoniec sa pridal k ostatným, ktorí si mysleli, že treba ostať a čakať. Lenže medzitým začali človiečikovia umierať od hladu, preto sa odvážny človiečik rozhodol hľadať sám. Najskôr sa mu nedarilo a ostatní sa mu preto vysmievali. No on sa rozhodol ostatným pomôcť. Jeho snaha sa nakoniec vyplatila, pretože po čase naozaj našiel obživu. Celý naradostený sa rozbehol domov aj s plným košom. No namiesto vďaky ho čakalo niečo iné. Človiečikovia sa sťažovali, že chlieb je menej slaný ako predtým, voda príliš studená a syr nie je ovčí ale kozí. Odvážny človiečik bol smutný, možno aj sklamaný, no napriek tomu živil celú skupinu, lebo to považoval za svoju povinnosť.

Tu sa rozprávanie končí, ale čo poviete, nepripomína vám to niečo?