5.októbra 2019 sme sa ako obyčajne po lete stretli v skauťáku na jesennom potáborovom premietaní. Stretli sme sa aby sme si zaspomínali, zasmiali sa a ešte naposledy pred zimou pocítili ten malý kúsok toho zvláštneho čara z tábora. Tento rok sme sa to však rozhodli poňať trošku vo väčšom a s gulášom!:D
Už od skorého rána sa v túto októbrovú sobotu vybrali naši chlapci: Branči s Ondríkom do skauťáku. Nanešťastie lialo ako už dávno nie… No čo, chalani teda rozložili kotlinu s gulášom pred vchodom do skauťáku kde bola strieška a toľko nelialo, takže bolo všetko v poriadku. My – rangeri sme sa začali zliezať už pred obedom aby sme všetko krásne nachystali a pripravili. Okolo pol tretej začali prichádzať pozvaní rodičia a skauti. Zobrali sme to seriózne a všetci sme sa obliekli do skautských košiel, a takto vítali rodičov a ponúkali im kávu alebo čaj. Keď nás už bol hojný počet, presunuli sme rodičov do „spoločenskej“ na našu mini-prednášku o skautingu pre rodičov (zatiaľ čo naši noví radcovia Martin a Matiáš aneb M&Ms 😀 vzali decká na program, ktorý si pre ne pripravili). Na tejto prezentácií sme sa my: Fero, Miška, Lucka, Simka a ja (Anna) snažili čo najlepšie vysvetliť rodičom o čom ten skauting celý je. Rozprávali sme im tábore, betlehemskom, 6 oblastiach rozvoja a snažili sa ich ubezpečiť, že urobili dobre, keď svoje deti priviedli na skaut. Nasledovalo podávanie guláša a potom samotné premietanie s malým táborákom až do tmy.
Nedá mi však nespomenúť jeden nádherný moment počas jedenia gulášu. Prišiel aj Dodo, oldskaut, ktorého som doteraz nepoznala a teraz mu u nás do skautu chodia tri deti. Rodičia papali guláš a on začal rozprávať. Povedal, že sa mu páčila naša prednáška (veľmi mu ďakujeme:)), že sme to pekne vystihli, ale, že sme nestihli zakúsiť ešte ten jeden rozmer skautigu. To keď príde skaut po rokoch do svojho zboru a vidí ako to funguje, to na čom sa aj on predtým podieľal. Rozprával príbeh ako to v 89.tom opäť začalo a oni to s Vitkom rozbiehali. S Ferom, ktorý oproti mne jedol sme sa na seba pozreli a pohľadmi dohovárali kto niečo povie. Dlho bolo ticho. Mali sme zimomriavky a išli nám všetkým slzy z očí. Bolo to ohromné. Nakoniec som sa odhodlala a za všetkých nás mu poďakovala. Myslím, že máme týmto skvelým skautom, ktorí tu boli ešte pred nami skutočne za čo vďačiť.
Bola to taká prvá naša malá akcia, ktorú sme plánovali ozaj len my. Zistili sme, aké ťažké môže byť vystavať program a zabezpečiť všetko dôležité čo i len na takúto menšiu akciu. Zistili sme koľko skvelej a nie jednoduchej práce robia naše úžasné vodkyne Dominika s Terinou a všetci ostatní s nimi aj pred nimi.
A taktiež sme zistili aký je to nádherný pocit, keď si po takejto akcií môžeme unavení ale s úsmevom a názorom:DD sadnúť do „32kárskej klubovne“, (samozrejme až keď to všetko poupratujeme:D) a už sa len tešiť ako to vyšlo a akí sme len vďační za to a hlavne TÝCH čo tu okolo seba máme. Chceli sme vysvetliť rodičom detí o čom je skauting a čo všetko môže človeku dať, ale myslím že sme to nakoniec ukázali aj sebe.
